Najprv bol vietor. Potom ľad. A až na konci – hora. Nikto nevie, kedy presne ju prvýkrát uzrel človek. Možno to bol pastier. Možno pútnik. Možno niekto, kto sa stratil – a už sa nikdy nevrátil. Hora, ktorá sa málokedy ukáže celá – len útržky, záblesky, zubaté tiene medzi mrakmi.
Tehuelchovia ju volali Chaltén – Dymiaca hora. A bola pre nich posvätná.
Raz vyzerala ako veža, inokedy ako zviera. Raz ako sen, inokedy ako hrozba. Nikdy nebola rovnaká. Vždy sa skrývala. A kto prišiel bližšie, ten zistil, že s ňou sa bojovať nedá.
V prvej polovici dvadsiateho storočia ju zakreslili do máp a nazvali Fitz Roy – podľa anglického kapitána, ktorý do Patagónie priplával spolu s Charlesom Darwinom. Ale samotné meno nestačí na to, aby človek horu pochopil. Tobôž túto. Stála osamote, chránená ľadovcami, obklopená vetrami, čo vyvracajú stromy. Veža zo žuly. A zároveň niečo viac.
A potom – v roku 1951 – prišli Francúzi. Nie ako kolonizátori. Nie ako dobyvatelia. Ale ako pútnici, čo chceli hore.
Získali podporu samotného argentínskeho prezidenta Peróna – bývalého andského horolezca. Celá logistika bola v rukách jeho vojenskej vlády. Povedal len: „My zariadime cestu k hore. Vy sa postarajte o cestu hore.“
Samí elitní alpinisti. Guido Magnone, Lionel Terray, René Ferlet, Jacques Poincenot. Priniesli si so sebou čakany, laná, plechovky sardiniek – a v hlavách sny, ktoré do tej krajiny ešte nikto nepriniesol. Ale práve preto tam prišli.
Pár dní pred koncom roka. Dážď bubnoval do celt stanov, voda stekala po napnutých šnúrach. Rieka Fitz Roy bola rozvodnená – spenená, kalná, divoká. Čakanie sa už nedalo predlžovať. Zásoby museli bližšie k hore. Času ubúdalo. A počasie sa mohlo kedykoľvek ešte zhoršiť.
Jacques Poincenot – mladý lezec s dušou básnika a telom pružným ako struna – prišiel k vode medzi prvými. Lano omotané okolo hrude. Kroky proti prúdu. Voda siahala až po pás, svaly v napätí. A potom – trhnutie! Pošmyknutie, pád.
Poincenot zmizol.
Náhle ticho. A prúd sa valil ďalej – akoby nič.
Stratili kamaráta. Mladý hlas večerných debát. Lezca, ktorý mohol stáť na vrchole – a namiesto toho sa s ním voda hrala niekde pod hladinou. Odišiel bez stopy, bez rozlúčky.
O niekoľko dní neskôr pomenovali nový tábor pri Río Blanco: Campamento Poincenot. A potom zbalili laná. Skoby. Aj svoje sny. A vydali sa k hore, ktorá práve prijala svoju prvú obeť.
Vietor v Patagónii nie je len zvuk. Je to stav. Neutícha. Len silnie a trhá. Čo nie je priviazané, to odletí. Čo nie je skala, to sa ohýba a krúti.
Francúzska expedícia sa usadila v zátoke ticha pri Río Blanco. Stanový tábor s výhľadom na ľadovec. Nad ním stála hora. V hmle – rovnako ako predtým. Ako vždy.
Bolo treba ju najprv obísť. Prezrieť si jej zrázy. Ohmatať terén.
Dostali sa až pod stenu. K základom žulovej veže. Sedlo zvané La Silla, ktoré už raz pred štrnástimi rokmi dosiahla talianska výprava. Tam sa začal ich plán. Prvý výškový tábor vybudovali v jaskyni. Vyhrabali ju v snehu. Na stany sa nedalo spoľahnúť. Jednu noc ich roztrhala búrka – a od tej chvíle spali len v dierach. Ľadový brloh. Dva spacáky, vlhko, chlad, termoska s čajom.
Na chrbtoch vláčili laná, skoby, karabíny, vysielačky. Cestu k stene zaistili fixnými lanami, vysekali stupy v ľade, prekonali snehové mosty. Práca v mlčaní. Každý deň desať hodín v teréne. A potom späť – do jaskyne.
Pokusy o výstup prichádzali postupne. 6. januára. 11. januára. 22. januára. Každý deň o kúsok vyššie. Každý deň o kúsok ďalej. Ale hora mala stále navrch. Prsty omŕzali. Čakan zmizol v prázdnote. Došli im skoby. Vietor zmietal lanom do strán ako bielizňou na šnúre. Stratené mačky, primrznuté karabíny, hmla, čo preniká až do pľúc.
Terray a Magnone boli najvyššie – ale aj tí sa museli vrátiť. Za deň zvládli dvadsaťpäť metrov. Z celkových sedemsto. A na konci januára boli všetci späť v základnom tábore. Unavení. Mokrí. Vyčerpaní.
Barometer klesal ako ich nádej. Magnone mlčal. Terray písal do denníka: „Nádej, že zdoláme Fitz Roy, je rovnako slabá ako dych umierajúceho.“
30. januára. Nebo sa otvorilo. Prvýkrát po dvadsiatich dňoch prestalo pršať. Mraky ustúpili. Vietor utíchol. A vo vzduchu zavládlo čosi ako pokoj. Nie skutočný – ale taký, aký pozná len ten, kto prežil patagónsku búrku.
Francúzi sa zdvihli ako jeden muž. Na chrbtoch ťažké batohy. V nich laná, skoby, jedlo na tri dni. V očiach plné sústredenie – a v nohách únava, ktorá sa už dávno zmenila na zvyk.
Terray, Magnone a Lliboutry vyrazili hore. Do Campu III, ktorý dovtedy zostával skôr túžbou než realitou. Ešte raz, naposledy, vyvliekli všetko hore: laná, plynové variče, vysielačku, náhradné mačky. Vedeli, že je to posledné okno. Posledná šanca.
Na druhý deň ráno vyrážajú Lionel Terray a Guido Magnone do steny.
Prvé úseky poznajú – pripravili si ich v predchádzajúcich dňoch. Ale teraz pôjdu ešte ďalej.
Prvá pasáž: šikmá špára, štyridsaťpäť metrov. Zlá skala, kúty pokryté ľadom. Terray zatĺka skoby, Magnone je zaprený v komíne. Postupujú pomaly – oklepávajú skalu ako antickí sochári. Skoba. Karabína. Ďalšia skoba. A ďalšia. Nie je čas hovoriť. Nie je čas pochybovať.
Celý deň zápasia s previsami, cencúľmi, ostrou žulou. Posúvajú sa pomaly. Za svetla zvládnu sto dvadsať metrov. Nič viac. Ale dosť na to, aby sa ráno mohlo pokračovať.
Vracajú sa do Campu III. Sú vyčerpaní. Dýchajú zhlboka. Vo fúzoch zvyšky ľadu. V žalúdku prázdno. V spacáku ticho. A ráno sa všetko začne znova – naostro. Už žiadne fixné lano. Žiadny ústup. Zajtra – pôjdu až hore. A Fitz Roy im nedá nič zadarmo.
1. februára 1952. 7:15 ráno. Lionel Terray a Guido Magnone opúšťajú ľadovú jaskyňu v Campe III. Vonku je ticho. To neisté, napäté ticho pred zmenou. Mraky sa držia nízko. Barometer mlčí – a oni stúpajú.
Prvé štyri hodiny lezú cez úsek, ktorý si včera pripravili. Zvládnu ho rýchlo, so zaťatými zubami. Na konci známej cesty si vymenia pohľad. Zvyšok je už panenský. A ťažký.
Stena je hladká, skala drobivá. V špárach visia cencúle, kúty pokrýva ľadová glazúra. Stúpajú meter za metrom. Traverzy. Špáry. Šikmé police. Päť hodín na dvadsaťpäť metrov. Mix obáv a sústredenia. Skoby dochádzajú. Magnone vyťahuje poslednú tenkú skobu. Chce ju zatĺcť – ale v tej chvíli mu dôjde, že je to zlý typ. Stena si žiada niečo iné. As de cœur. Srdcové eso. Bez neho to nejde. Ďalej to nejde.
Zúfalo hľadá – a nenachádza. Pozrie na Terraya. Ticho.
A potom si Lionel spomenie.
Pred dvoma dňami. Dole v bivaku. Tá konzerva sardiniek. Potreboval ju otvoriť – a namiesto noža použil práve túto skobu – As de cœur. Možno ju nevrátil späť. Možno je – úplne dole. Na dne batoha. Ruka kĺže dnu. Siaha nižšie a nižšie. Až na samé dno. Nahmatá kov. Vytiahne ho. Hrot je ohnutý. Ale bude držať.
Magnone zovrie skobu medzi prstami – priloží ju k skale – a úder kladiva. Cink, cink, cink! A nádej sa opäť posunie vyššie. Najťažšie majú za sebou. Ďalej už stena stráca sklon. Prichádza hrebeň. Ešte jedna latka. Ešte jedna špára. Ešte jedna vrstva ľadu. A potom – náhle – sa otvorí záveterná strana.
Blíži sa večer. A Lionel Terray a Guido Magnone stoja na vrchole Fitz Roya.
Pod nimi – hmla. Nad nimi – nič. A všade naokolo – vietor, čo sa pomaly dvíha.
Nevejú vlajky. Nehrajú hymny. Len poskladajú kamennú mohylu – a do nej ukryjú lístok. Ich mená. A dátum. To stačí. Vrchol nie je explózia. Je to výdych. A dole to majú ešte ďaleko.
Štrnásť zlanení. Každé dlhé, nekonečné. Každé zahalené v hmle. Pred polnocou sú späť v Campe III. Dva dni boli takmer bez jedla. Ale sú späť.
6. februára opúšťajú základňu. Zbalia všetko – laná, stany, spacie vaky, prázdne plechovky od sardiniek. Zostúpia k Río Blanco. Prekročia rieku, ktorá si pred týždňami vzala ich priateľa. A keď nasadnú na korbu nákladiaka, obzrú sa naposledy. Fitz Roy je opäť zahalený. Akoby sa tam nič nestalo.
Ale niečo sa tam predsa zmenilo. Niečo tam zostalo.
Stenou sa vinie línia. V snehu leží odtlačok stanu. V žule visí oceľový hák – ohnutý, ale pevný. As de cœur. Srdcové eso. A v mapách pribudlo meno, ktoré predtým neexistovalo: Campamento Poincenot. Na pamiatku.
Fitz Roy stál. Stojí. A bude stáť.
Bez ohľadu na to, kto príde ďalší. Nepotrebuje ľudí. Nepotrebuje byť pokorený. Len občas, na chvíľu, otvorí bránu. A vtedy – len vtedy – nechá niekoho vojsť.
Jedného februárového popoludnia v roku 1952 sa to stalo. Hore stáli dvaja muži. Unavení. Vyčerpaní. Šťastní.
Fitz Roy (3 405 m) je dominantný vrchol pohoria Cerro Torre Massif na juhu Patagónie, v argentínskej provincii Santa Cruz. Tehuelchovia ho volali Chaltén, čo v ich jazyku znamená „Dymiaca hora“ – pre častú oblačnosť, ktorá jeho vrchol zahaľuje. Anglický názov získal po kapitánovi Robertovi FitzRoyovi, ktorý oblasť mapoval počas výpravy s Charlesom Darwinom v roku 1834.
Talianska expedícia z roku 1937 vedená Renatom Chabodom a Giustom Gervasuttim ako prvá dosiahla sedlo La Silla pod Fitz Royom. Ich výstup sa skončil na mieste, ktoré neskoršie generácie nazvali Brecha de los Italianos. Francúzi v roku 1952 nadviazali práve tam.
Prvovýstup na Fitz Roy uskutočnili Guido Magnone a Lionel Terray 2. februára 1952 ako členovia francúzskej expedície. Stúpali po juhovýchodnom hrebeni a do vrcholovej časti sa prehrýzali niekoľko dní. Výstup sa vtedy považoval za jeden z vôbec najnáročnejších – pre kombináciu technickej obtiažnosti a extrémneho počasia.
Jacques Poincenot (1925–1951) bol mladý francúzsky horolezec, ktorý zahynul pri pokuse prebrodiť rozvodnenú rieku Fitz Roy 27. decembra 1951 počas transportu zásob. Jeho meno dnes nesie obľúbený základný tábor pri Río Blanco – Campamento Poincenot.
Lionel Terray (1921–1965) bol jedným z najväčších alpinistov svojej doby. Spolu s Louisom Lachenalom uskutočnil druhý výstup severnou stenou Eigeru a v roku 1950 bol pri vôbec prvom výstupe na osemtisícovku – Annapurnu (8078 m). V roku 1954 potom s Jeanom Couzym vystúpil na Makalu (8485 m). Jeho kniha Les Conquérants de l'inutile (Dobyvatelia zbytočného) je dodnes základnou literatúrou horolezeckého sveta.
Guido Magnone (1917–2012) bol francúzsky horolezec, ktorý prepojil špičkové lezenie s výtvarným umením – vyštudoval akadémiu výtvarných umení a venoval sa sochárstvu. Na Fitz Royi viedol kľúčové pasáže a bol hnacou silou expedície vo chvíľach, keď už ostatní prepadali skepse.
Patagónske počasie je známe svojou nevypočítateľnosťou a extrémnou silou vetra. Výprava čelila mnohým dňom vytrvalého dažďa, búrok a silného nárazového vetra. Lionel Terray opisuje vietor ako „nekončiacu prírodnú silu, ktorú nemožno premôcť, len prečkať“.
As de cœur (srdcové eso) je francúzsky výraz pre typ veľmi tenkej skoby. Práve jedna taká, zabudnutá v batohu po otváraní konzervy sardiniek, umožnila Magnonovi a Terrayovi dokončiť poslednú kľúčovú dĺžku k vrcholu Fitz Roya.
