Tiež som mal pocit, že mi v hlave znie snáď tisíc rečí, hotový Babylon, tisíce rôznych tónov, škrekľavé, pišťavé, hlboké, drsné, vtieravé aj guľometné, ale ani jednému som nerozumel. Akoby sa práve v mieste, na ktorom som prevaľoval svoj zadok, otlačený tvrdou drevenou lavicou, zbiehali všetky rozhovory z celej, nie príliš veľkej miestnosti. Myslel som si, že keď si dám pivo, plechovku slovinského Zlatoroga, bude lepšie. Že spláchnem horúčavu do hrdla a otupím. Lenže vystáť rad na pivo znamenalo prešľapovať pol hodiny spolu s ďalšími spotencami, ktorí sa tlačili a štuchali do seba, a znamenalo to aj nechať na sebe naďalej a ešte o niečo intenzívnejšie lepiť odkysličený vzduch a absorbovať všetky tie reči, čo sa miešali do nezrozumiteľnej hatlaniny – s postupujúcou hodinou čoraz častejšie pretínanej hlasným a naopak jasne zrozumiteľným smiechom fyzicky odrovnaných opilcov. Keď to títo horali zabalia, začne sa nad ich chrápaním nadvihovať aj strecha, napadlo ma, keď som pri poslednom smraďochovi v rade ostro zmenil kurz a stočil svoj pohľad k dverám. Vyšiel som von z chaty.
Vzduch. Lahodný čerstvý vzduch. Nasal som ho zhlboka a mierne pritom privrel oči. Medzi viečkami zostala len malá škárka. Keď mnou ten lahodný príval kyslíka prestupoval, cítil som jemné šteklenie v chrbte, akoby telom zhora nadol prechádzala úzka kefka na kovovom drôtiku. Taká, aká sa používa na čistenie fajky, vodnej fajky alebo akú sme mávali doma v našej žltej kuchyni a mňa strašne fascinovalo, ako sa tie štetiny na konci strapkajú – to som mal sedem a mama ňou, myslím, čistila vázy. Vzduch. Prázdny a celkom čistý vzduch. Žiadne hlasy, erdžanie, chrochtanie, mľaskanie, posmrkávanie a vŕzganie stoličiek po drevenej podlahe. Vzduch a nad ním vymetené nebo posiate vzdialenými svetmi. Vzduch a v ňom silueta Triglavu. Prial by som si byť tu, keď sa ľudia takých hôr ešte báli. Keď verili, že sa tam hore schádzajú božstvá z ríše pozemskej, podzemnej aj nadzemskej, a tak sa až sem, do výšin, odvážili len kozorožce, ktoré mali boh vie aký dôvod chodiť na také miesta, keď v kopách vápencovej sutiny aj tak nenašli nič na žranie ani na pitie.
Pri kaplnke neďaleko chaty sa v tom čistom vzduchu vyrysovala postava. Dievčenská postava. Zostúpil som po betónových schodoch a vydal sa ju osloviť. Pod schodmi ma však prešla odvaha a vykrúžil som pozvoľný oblúk nenápadne doprava – krásny výhľad na Triglav, však, zbabelec?
Keď som sa dokochal, stále tam stála, pred farebnými vitrážami kaplnky, jemne ožiarená mesiacom, asi jedna z tých božích kňažiek, vznešená služobnica Triglavu. Vydal som sa ju znova osloviť. Možno o mne do poslednej chvíle vôbec nevedela alebo bola taká prefíkaná, že sa otočila až vo chvíli, keď som sa objavil meter od nej a premýšľal, či ju pozdraviť po česky, po slovinsky alebo po anglicky. Po slovinsky som vedel akurát dobro jutro, takže to z výberu rýchlo vypadlo. Po česky mi to prišlo ako hlúposť, pretože by mi asi ani ň nerozumela a ešte by na mňa civela ako teľa na nové vráta a mne by sa roztriasli kolená a z nervozity by som utiekol nalepiť sa späť do chaty. Prvá pozdravila ona. Zopakoval som to po nej.
Sadli sme si do kaplnky, dýchali ten čerstvý vzduch spolu, vo dvojici, pozerali na horiace sviečky ožarujúce zvesené nohy Ježiša Krista a snažili sa nájsť spoločnú reč – jazyk. A hoci sme si nerozumeli, prišlo mi, že si celkom rozumieme. Asi to robil ten jej úsmev. Nebola najkrajšia na svete, ale keď sa usmiala, musel som privrieť oči, ako sa jej spod drobných ružovučkých pier rozžiarili zuby zoradené vedľa seba ako podľa vodováhy. Spýtal som sa jej, ako sa po slovinsky povie pekné dievča – trápne. Ale ona robila, že je to asi roztomilé, alebo sa jej to možno naozaj páčilo, neviem, ukázala mi zase tie svoje krásne zuby, privrel som oči a keď z kamenných múrov kaplnky odtiekol jej nebeský úsmev, povedala mi, že lepa deklica. Povedal som jej, že je lepa deklica – trápne. Aj keď musím na rovinu priznať a priznal som to aj jej, že naše české pekné dievča znie minimálne stopäťdesiatšesťkrát lepšie. Lepa deklica mi znelo ako dekel od zaprášenej popolnice alebo puklica zo Škodovky, čo rozhodne nevyvolávalo nič pekné. Ale jej asi áno. Volala sa Adriana a zase sa usmiala.
O hodinu neskôr sme obaja opäť stáli pri tých dverách, spoza ktorých sa k nám dral ten zatuchnutý vzduch a alkoholom dobre podliaty krik. Spýtal som sa jej, ako sa povie dobrú noc, poprial jej lahko noč a ona mi popriala to isté. Chcel som ju pobozkať, ale dvere sa za ňou zavreli skôr, než vybledlo svetlo jej úsmevu.
Vnútri hrala harmonika, opilci už nehovorili, len súvislo hulákali nesúvislé tóny a drkotali stoličkami, z čoho mi okamžite začalo šklbať pravé oko. O necelých šesť hodín som mal vstávať a odviesť svojich štyroch klientov na Triglav a bolo mi jasné, že budem vyrážať nevyspatý, pretože v tomto ulepenom baráku mi ani štuple nepomôžu. Navyše som si ich aj tak nechal doma.
O 4:30 ráno zazvonil budík a prinútil ma vytiahnuť si z uší natrhané kúsky papierovej vreckovky. V chate vládlo totálne ticho. Lákalo ma aspoň poriadne tresnúť dverami od izby, aby som tie opité svine, čo ma nenechali v noci spať, tentoraz zobudil ja. Ale ony by to aj tak nezaregistrovali, práve preto, že boli také opité, a ktovie prečo som si spomenul na rodičov, ktorí zo mňa chceli mať slušného človeka. Žiaľ – chvalabohu, zdá sa, že sa im to podarilo. Potichu som za sebou zaklapol dvere a o dve poschodia nižšie som stúpil do mazľavého koláča, ktorý sa po tme pod posledným schodom nedal minúť. Keď mi došlo, v čom mi čvachtá pravá topánka, takmer som pridal druhú porciu. Obsah žalúdka jedného z tých opilcov som si utrel do sutiny pred chatou, rozsvietil čelovku a zavelil na odchod. Vytočený a unavený.
Adriana musela vyrážať chvíľu po nás, pretože vo chvíli, keď sme sa v závetrí pod vrcholom zbierali na zostup, zazrel som, ako ju nejaký chlapík pred plechovou raketou na najvyššom bode Triglavu, pýche a symbole Slovinska, plieska po zadku zauzleným kusom povrazu, akým sa bežne priväzujú lode k prístavnému molu. Keď skončil s Adrianou, začal pleskať ďalšieho v poradí, tentoraz chlapa, takže som usúdil, že to asi nebol úchyl, čo má rád pleskanie po zadočku, ale krstiteľ všetkých hrdosťou naplnených Slovincov, ktorí v jeho sprievode prvýkrát v živote vystúpili na Triglav. Keď sa Adriana otočila naším smerom, usmial som sa na ňu a vymrštil svoju pravú ruku do najvyššieho vzduchu, do akého sa to len v Slovinsku dá. Urobila to isté a potom som ju už nikdy nevidel.
Zostupovali sme a oproti nám sa motali spotení a ulepení opilci so začervenanými očami. Keď sme ich míňali, jeden z nich začal vracať.
Triglav bol povracaný,
ale Adriana –
lepé dievča.
