Keby gróf Harrach kedysi nevymenil svoje lesy so sliezskym grófom Schaffgotschem, možno by sme tam chodili častejšie. Cesta česko-poľského priateľstva na hlavnom hrebeni Krkonôš pre mňa však dlho znamenala deliacu čiaru, ktorú nemožno prekročiť. Pohraničníci dávno zmizli v prepadlisku dejín, ale hranica mi nechtiac v hlave zostala. Zatiaľ čo južné svahy Krkonôš poznám ako svoje topánky, severné svahy pre mňa predstavujú Polnočné kráľovstvo – Hic sunt leones, koniec sveta. Dlho som si nedovolila vstúpiť.
Doba však praje micro-adventures a blízkym cieľom, kde môže číhať nejaké dobrodružstvo, preto mi konečne napadlo odvrátenú stranu Krkonôš trochu preskúmať. A na veľké prekvapenie som za humnami našla pravú a nefalšovanú Škandináviu. Zelené svahy prvohôr, porastené hustým pichľavým lesom a zmäkčené machovým čalúnením, sa nápadne podobajú tomu, čo poznám z ďalekého severu. Ošľahané zakrpatené stromčeky a ich pahýle konárikov obrastajú lišajníkom. Chladný čerstvý vzduch štípe do nosa. Studené žulové balvany a rozsypané sutiny pôsobia obzvlášť nehostinne. Akoby sa tadiaľto prechádzal Dante s Vergíliom, keď putovali Peklom.
Chcel by si tiež nazrieť? Vyber si dobre, odkiaľ začneš – nech ti stačia sily.
Priprav sa, že budeš veľa bežať do kopca. Aj veľa z kopca. A potom zas do kopca a z kopca. Tam a späť zo Špindlerovho Mlyna do Karpacza je to 42 kilometrov, teda presne maratón. Vyšvihneš sa na hrebeň, kde už leží prvý sneh. Prepletieš sa medzi kosodrevinou, prebehneš Strieborný chrbát. Pod tebou ako na dlani dve ľadovcové jazerá – Mały a Wielki Staw. Potiaľto to ešte poznáš.
Bežíš ďalej ku kamennému masívu Słonecznik, ktorý je na dohľad, a ocitneš sa na území známom – neznámom. Odtiaľto vedie stará lovecká cesta k žulovým kameňom Pielgrzymy. Skamenení pútnici sa ti postavia do cesty. Ale dlho pri nich nestoj, nech neprechladneš. Inak tiež skamenieš! Zakrpatené smrečiny s čučoriedkami, brusnicami a vresom nápadne pripomínajú severskú tundru. Hojdavé rašelinisko sfarbené do červena prebehneš po drevenej lávke. Buď jej vďačný, inak by ti nohy čľapkali v ľadovej vode. Vysoká tráva ti máva na cestu a zo severu fúka kto iný ako studený severák.
Našľapuj ticho. Nech nevyplašíš tetrovy, chystajú sa spať.
Zbehneš po kamennej dlažbe až ku kostolíku Wang. Kto by práve tu čakal tisícročný drevený kostol, ako vystrihnutý z pohľadnice z Kristiánie? Bláznivý nápad presťahovať kus Nórska pod Snežku zrealizovali za cisára pána v roku 1848. Do Sliezska ho priviezol pruský kráľ Fridrich Viliam. Kostol so špicatou strechou a dračími hlavami na koncoch odkvapových ríms stál ešte pred stopäťdesiatimi rokmi v horách Valdres kdesi medzi Oslom a Bergenom. A teraz, ako zvláštny suvenír z ďalekých a cudzích krajov, krášli Krkonoše. Strmé severné svahy Snežky dodávajú miestu zvláštnu mágiu. Si síce kúsok za chalupou, ale pritom takmer v Nórsku – na mňa to pôsobí celkom presvedčivo.
Nemáš zlotovky, dnu ťa teda nepustia, ale to až tak nevadí. Máš za sebou ešte len polovicu trasy. Zimné dni sa navyše skracujú a kým ťa zastihne tma, musíš sa vrátiť. Ponáhľaj sa hore cez Kocioł Łomniczki po kamenných schodoch na Snežku a cez hrebeň domov. A pozor, ako odpovieš na záludné otázky zblúdilých pocestných: „Čia je Snežka – je poľská, či česká?“
Zo všetkého najviac by som verila, že asi nórska. Ale nie je to náhodou jedno?
