Také sneženie si nepamätám dlhé roky. Určite nie tak skoro. Zvláštne na tom bolo, že deň pred tou bielou nádielkou som okolitou krajinou prechádzal na kolobežke. Nostalgicky, pri pohľade na zamrznuté stopy po úplne prvom snežení, som spomínal na hrejivú krásu letnej krajiny. A rovnako aj na jesenné čľapkanice – to keď som prešiel blatom, ktoré sa tvárilo ako zamrznutá zem. Ja aj môj pes sme potom vzali zavďak kopou žeravého popola, ktorý dymil neďaleko trate ako dôkaz výskytu človeka. Chlapi, ktorí sa starali o okolie železnice, tu spálili vyrúbané náletové kroviny.
Teplo, pomyslí si len človek, ktorý zrazu, po mnohých hodinách jazdy a tlačenia kolobežky, pocíti úsmev žeravých uhlíkov na svojom tele. Urobí tam pár fotografií ako spomienku na chvíle, ktoré ho napĺňali pocitom uspokojenia. Posledný pohľad na Starú horu a jej strmý svah mi potom v mysli z ničoho nič pripevní k nohám skialpy a zrazu – už-už vyberám stopu. Rojko! Doma si všetko v hlave prehrávam ako reláciu od National Geographic a spokojne zatváram oči.
A keď ich ráno otvorím – zistím, že vonku nastala rozprávková zima ako z Ladových obrázkov! V tej chvíli sa zo mňa stáva dieťa, ktoré sa nevie dočkať konca vyučovania.
Poobede idem s deťmi sánkovať a dokonca staviame aj iglu!
Ale akoby ma tiež obklopila nervozita skialpovej výbavy, ktorá sa už nevie dočkať a viac než pol roka čaká v kúte. Správa sa ako pes, ktorý je pripravený okamžite vyraziť. Ona je, určite áno. Ale čo ja? Čo my? Najbližšie hory sú z Brna vzdialené – a to keď na cestách všetko dobre pôjde – dve hodiny cesty. A navyše, kam vôbec vyraziť? Koľko tam leží snehu? Kam až sa bude dať dôjsť? Také otázky sa zoraďujú do zástupu za prvotnou myšlienkou o skialpovom sete.
Nevadí, mávnem nad tým rukou pri odhŕňaní tej neskutočnej nádielky z príjazdovej cesty k domu. Zima ešte bude, pomyslím si, keď sa hrablo prehryzie až k bráničke, ktorá susedí s cestou, za ktorou sa – široko-ďaleko ťahajú zasnežené lány.
Potom to všetko zapadne do seba! Popri kategórii „ski-alp“ existuje aj „ski-touring“. A to je ono! Pôjdem jednoducho na túru. Na túru – na lyžiach.
Zrazu sú preč myšlienky o trápnosti rádoby skialpinistu na poli za domom. Ja som predsa skitúrista!
Výstroj ma objíma a výzbroj hlási plnú pripravenosť. Pásy lepím v kuchyni. Za plotom, ktorý obopína našu záhradu, si obúvam lyže a prvé predsunutie pravej nohy pred ľavú ma uisťuje, že som nemohol vymyslieť nič lepšie.
Stratený v oceáne zasnežených polí, v mojom vnútri sa rozpína pokoj. Slnko a čisté biele pláne mi dovoľujú stať sa doslova polárnikom. Znalosť domácej zvlnenej krajiny mi dáva možnosť vybrať si tie najlepšie trasy. Kopce so svojimi rôznymi stupňami strmosti dovoľujú urobiť z túry pestrý podnik. Stúpam cik-cak kopcom. Nikdy sa mi nezdal taký vysoký, taký zábavný a taký rozmanitý ako teraz. Je to presne ten kopec, ktorý som v úvode nazval Starou horou.
„Prečo?“ mohol by som sa pýtať, keď stojím na vrchole bez stromov a rozhliadam sa po krajine, ktorá sa pomaly, ale isto halí do tmy. Rozsvecujúce sa dediny podo mnou prinášajú až sem hore atmosféru vianočných stromčekov. Pomyslím na svojich najbližších a trošku ma mrzí, že tu nie sú so mnou. To, čo vidím a cítim, im neskôr doma ťažko vysvetlím slovami, môžem sa o to len márne pokúsiť.
„Je čas ísť domov,“ velí mi človek vo vnútri. Ale ten vonku vie, že sa mu ani za svet nechce. V stope, ktorú za sebou zanechávam, si vykúkajúci mesiac čoskoro prečíta môj odkaz. Prečíta si ho aj slnko nového dňa. A vôbec všetci si budú môcť v snehu prečítať, že som tu bol.
Je zvláštne, keď si pomyslím, koľko informácií, možností a vybavenia máme, ale využívame všetko tak napoly a často ani to nie. Snažíme sa riadiť šablónami, akoby sme si neuvedomovali, že príroda je rozmanitejšia než najbujnejšia fantázia. Má to však jeden háčik: Príroda nepríde za nami, je pripravená nás iba privítať vo svojom domove. Nachádza sa totiž často bližšie, než by sme čakali, a má pre nás pripravené príbehy, ktoré naopak vôbec nečakáme. A takých príbehov je na svete toľko ako iskier, čo vyletia z ohňa, keď prehrabneš horiace drevo. Žiaľ, rovnako aj pohasnú, keď ich nevyužiješ.
Premeň iskry na oheň a ten ťa pohltí plameňmi zážitkov.
