Pred tromi rokmi som prvýkrát vybehol bez hodiniek s integrovaným osobným trénerom. Bežal som napriek ich príkazu, že by som mal v ten deň odpočívať. Vonku jemne mrholilo, chodník pokrývalo opadané lístie a vzduch bol nasýtený jesennou vôňou. Chcel som dobehnúť len na rázcestie zhruba v polovici výstupu na hrebeň. Ale nezastavil som sa tam a bežal ďalej. K ďalšiemu rázcestiu. A potom ešte ďalej. Až do hmly, do ktorej sa skryli jesenícke hrebene. Nikde ani noha. Zostávala ešte hodina cesty dolu.
Môj digitálny kouč hlásil regeneráciu. A ja som sa vrátil po 2,5 hodinách. Neprípustný zásah do tréningu. A tak u mňa skončil. Otravné hodinky sa do druhého dňa predali v bazári.
Je lepšie sledovať, ako skáču čísla na displeji, alebo veveričky po stromoch? Za mňa to druhé. Niekto tomu hovorí byť prítomný, ja by som to nazval nerušeným vychutnávaním života tam vonku. Hodinky som predal, cyklopočítač odmontoval, telefón vonku prepínam do režimu lietadlo a odkladám ho do batohu. Kedy sa vrátim domov? Neviem. Keď sa mi bude chcieť, dôjdu mi sily, budem mať dosť. Toto je sloboda.
Mám hlavu a počúvam svoje telo. Zrýchlim, keď mám chuť. Nie keď mi to povie krabička na zápästí. Či sedím, alebo ležím, viem aj bez gyroskopu. A prichádzajúcu búrku spoznám podľa mrakov, nepotrebujem čakať na signál barometra. Technológie iba odvádzajú pozornosť od toho, čo sa deje v nás a okolo nás.
Ráno vystupujeme z vlaku v Bílom Potoku. Najprv ideme cez lúky, potom sa nárame do lesa a stúpame po širokej štrkovej ceste. Občas sa rozprávame, občas len mlčíme a obzeráme si žulové balvany vyrastajúce z lesného koberca z machu a opadaného lístia. Jemne kvapká, teplota len niekoľko stupňov nad nulou. Fúka. Pravá jizerská jeseň. Pokračujeme po krkolomnom kamenistom chodníku a pri rázcestí pod Frýdlantským cimbuřím uhýbame zo značeného chodníka do strmých zrázov nad Černým potokom. Na protiľahlom brehu vidíme náš cieľ. Najvyššiu skalnú stenu Jizerských hôr – Nos. Lenže teraz prší poriadne. Skrývame sa pod stromami a čakáme. Len tak to vzdať nechceme.
A dočkali sme sa. Pod skalou si posilňujeme morálku plechovkou Kozla a ideme do toho. Prvá dĺžka ide ako po masle. Prsty zmrznuté, ale je to dobré. Štvrtý kruh mám na dohľad, ale na previsnutú kútovú špáru nemôžem nájsť fintu. Skúšam to raz, dvakrát, trikrát,... Mám strach. Oporu pre nohy hľadám v hladkej stene len horko-ťažko. Po piatom pokuse mám chuť to vzdať. Odpočívam, zbieram posledné sily – fyzické aj psychické. Vnímam len ten problém nado mnou. Zimu, skalu, súboj.
Šiesty pokus a... "Jo! Jo! Jóóóóó! Na hrane pádu cvakám kruh. Ťažké, fakt ťažké. Ale máme to za sebou, dolez na vrchol Nosa je už ľahký. Zapisujeme sa do knihy, pozeráme do krajiny, zlaňujeme. "Čože? To už je pol štvrtej? No teda!"
Keď na skale bojujete o život, žijete naplno. Čas nevnímate. A to je na tom krásne. "Tak poďme rýchlo dolu."
Kľučkujem medzi koreňmi, skáčem po kameňoch, prebieham drevené lávky. V túto skorú rannú hodinu je údolie Bílej Opavy ľudoprázdne. Je chladno. Prsty na rukách mrznú a holé lýtka mi oblizuje studený vzduch. Slnko sem do doliny ešte dlho nedosiahne. Vychutnávam si ten ladný pohyb. A aj to, že mám energiu v takom teréne bežať. Cítim sa ako kamzík. Keď vybieham na Ovčárnu, začínajú ma zohrievať prvé slnečné lúče. Vyzerá to na krásny jesenný deň, teraz to ešte nemôžem otočiť. Pokračujem ďalej. Nohy hľadajú najschodnejšiu cestu medzi kameňmi. Na hrebeň je to už len kúsok. Pridávam. Predbieham prvých ranných turistov. A vyššie to už nejde.
Klesám na kolená. Hltám každý dúšok chladného vzduchu. Vyťahujem sa na drevenú zábranu a pozorujem obrysy Keprníka, Kraličáka, Dlhých strání. Tam niekde vzadu býva pri inverzii vidieť Snežku. Len tak tam sedím. Pozerám. Užívam si. Netuším, koľko je hodín, a tak ma nič nenaháňa dolu. Neviem, ako dlho som bežal, ale viem, že sa mi bežalo krásne. Nemám šajnu, koľko kalórií som spálil, no mám pocit, že si ten kotol cestovín carbonara zaslúžim.
Zdvíham sa, nechávam hrebeň za chrbtom, zbieham späť do doliny. Koľko je hodín, zistím, až keď odomknem dvere domova. A takto je to krásne – bez sledovania času.
