Tá rana! – Keď sa o hlavu prelomí drevená metla. Pritom dvadsaťsedemročný Perry Clayton Gatewood vyzeral ako sympatický pracovitý mladík. Vyštudoval vysokú školu a predtým, ako sa pustil do farmárčenia a pestovania tabaku, chvíľu učil na základnej škole. V čase, keď sa spoznali, mala Emma devätnásť. Jej otca – pijana – pripravila občianska vojna o nohu, alkohol o rozum a hazard o peniaze. Už v ôsmej triede tak musela násadku pera vymeniť za drevenú násadu motyky, pretože rodinnú farmu bolo treba zaliať ľudským potom.
S trinástimi súrodencami sa doma museli pomestiť na štyri postele a manželstvo s Claytonom jej malo priniesť do života trochu viac pohodlia. Ale už po troch mesiacoch spoločného spolužitia si Emma namiesto mozoľov na rukách ošetrovala prvé krvavé rany na tvári.
Za ďalších tridsaťtri rokov ju Clayton – okrem iného aj tou prekliatou drevenou metlou – pripravil o niekoľko zubov, polámal jej rebrá a nakoniec ju takmer ubil na smrť. Keď po ňom v sebaobrane hodila vrece múky, vtrhli k nim domov strážcovia zákona a nasadili jej na zápästie síce lesklú, ale studenú ozdobu. Bola zatknutá. Ale zároveň aj oslobodená.
Krvavé rany, jazvy a modriny po celom tele prezradili, kto je tu obeť. Starosta mesta vzal Emmu Gatewoodovú pod svoju ochranu a v roku 1941 sa jej podarilo niečo na tú dobu neslýchané – s Claytonom sa rozviedla. A tri z jedenástich detí vychovala ako slobodná matka.
O pár rokov neskôr otriasol jej životom ďalší muž. Volal sa Earl Shaffer. Veterán z druhej svetovej vojny v roku 1948 ako prvý prešiel naraz celý Appalačský chodník. 3500 kilometrov dlhý trail, ktorý už v dvadsiatych rokoch dozrel v hlave Bentona MacKaye. Vtedy utópia! Dôjsť z Georgie do Maine a prejsť pritom štrnásť amerických štátov! Nezmysel! Ale Earl Shaffer to predsa len zvládol. A keď si Emma Gatewoodová o jeho výprave o rok neskôr prečítala v National Geographic, blyslo jej hlavou:
„Keď to zvládnu muži, zvládnem to aj ja.“
Napokon, pred rozzúreným Claytonom vždy utekala do lesov Západnej Virgínie. Appalačský chodník mohol byť len o niečo dlhší útek. Pred čím tentoraz?
Tentoraz skôr za čím.
Keď v júni 1954 vyrazila z Mount Katahdin v Maine, mala Emma šesťdesiatšesť rokov. A čoskoro sa stratila. Po kúpaní v jazierku si rozšliapla okuliare, zamotala sa v hustom kroví a liánach, neustále ju štípali otravné, takmer neviditeľné mušky, minulo sa jej jedlo a nakoniec po troch dňoch a dvoch nociach blúdenia narazila na štyroch rangerov, ktorí ju už hľadali. Zobrali jej ťažký vak z pliec a povedali jej:
„Choďte domov, babička.“
Išla. Ale o rok neskôr sa na Appalačský chodník vrátila. Lepšie pripravená a tentoraz vyrazila z juhu – aby sa vyhla rangerom, ktorí ju z chodníka naposledy vykázali.
Jej jedenásť detí si myslelo, že sa vybrala na ďalšiu zo svojich obvyklých prechádzok do prírody. To robievala bežne. Kým sa z novín nedočítali, že mama práve prekročila hranice Virgínie. Správy o šesťdesiatsedemročnej babičke, ktorá si to šliape Amerikou v teniskách Keds, len s dekou, sprchovým závesom, hrnčekom, poľnou fľašou, ešusom, lyžičkou, švajčiarskym armádnym nožom, lekárničkou, špendlíkmi, baterkou, kusom povrazu, pršiplášťom a teplým kabátom vo vaku cez plece, sa rýchlo šírili. Bola to predsa len senzácia.
146 dní na cestách. 145 nocí vonku.
Mnohé z nich Emma prečkala zabalená do deky a plastového sprchového závesu na piknikových lavičkách, opustených terasách alebo len tak v lístí popri chodníku. Občas si však aj pripomenula, aké príjemné je zvaliť sa do mäkkého matraca a čistých obliečok – to keď jej ľudia žijúci popri chodníku otvorili dvere svojich domovov.
Na cestách jedla hrozienka, orechy, kocky kuracieho bujónu – skrátka predovšetkým to, čo sa dalo zjesť za studena. A tiež sa naučila, ktorými rastlinami rastúcimi popri chodníku si môže jedálniček obohatiť.
Keď dorazila do Maine – posledného zo štrnástich štátov na trase – písali už o výprave starenky Gatewoodovej z Ohia azda všetky médiá. Veľké celoštátne aj tie malé lokálne. A starí známi rangeri jej dokonca pomohli prekonať rozvodnenú rieku. Už ju neposielali domov.
Lenže predposledný deň! – Chýbalo jej už len vyškriabať sa na Mount Katahdin. A Emma spadla.
Znova si rozbila okuliare, dotĺkla si tvár a vyvrtla si členok. Nohy mala také opuchnuté, že sa jej takmer nezmestili do tenisiek, z ktorých už skoro zmizla podrážka, a tak na chodidlách cítila každý kamienok. Koniec septembra bol navyše mimoriadne chladný a veterný. Prijímať rany však bola od Claytona zvyknutá. Vycvičil ju dobre. A ona chcela dôjsť. Dokonca už musela dôjsť:
„Povedala som, že to zvládnem. A zvládla som to.“
Keď však o deň neskôr tam hore – na holom, vetrom vyfúkanom vrchole Mount Katahdin – zapísala svoje meno do zoznamu tých, čo Appalačský chodník dokončili, cítila sa zrazu osamelá. Tak strašne osamelá. Ako nikdy predtým. Bolo to preč. Všetko bolo preč. Päť mesiacov každodennej driny a prekonávania sa. Boľavých nôh, krvavých pľuzgierov, otlačených pliec, škvŕkania v žalúdku, prebdených nocí, premočeného oblečenia aj slnkom spálenej kože.
Tých päť mesiacov života, skutočného života, bolo minulosťou.
Možno preto sa babička Gatewoodová o dva roky neskôr na Appalačský chodník vrátila. A potom ešte raz – to už mala sedemdesiatšesť rokov.
V roku 1955 sa Emma Gatewoodová stala prvou ženou, ktorá sama a naraz prešla celý Appalačský chodník. Denne prešla v priemere 24 km. V roku 1957 chodník ako prvý človek na svete prešla druhýkrát – vraj už len preto, aby si to užila. A v roku 1964 prešla Appalačský chodník tretíkrát – tentoraz po častiach.
V roku 1959 – vo veku 71 rokov – prešla Emma Gatewoodová ako prvá žena 3200 km dlhý Oregon Trail. Denne prešla v priemere 35 km.
Od roku 1967 viedla Emma Gatewoodová vždy v januári šesť míľ dlhú túru cez Hocking Hills State Park v Ohiu. Jej poslednej túry v roku 1973 sa zúčastnilo viac než 2500 ľudí.
Do konca svojho života prešla Emma Gatewoodová viac než 23000 km. Zomrela 4. júna 1973 vo veku 85 rokov. Na pohrebe sa zúčastnilo jej 11 detí, 24 vnúčat, 30 pravnúčat a jedno prapravnúča.
