Takéto detstvo na človeku zanechá jazvy. Ale pre tieto skoré jazvy potom taký človek neskôr mnohé iné necíti. Kde by iní trpeli, tam on prijímal dianie s kamennou tvárou. Mladý chlapec z dedinky Savorgnano už v šiestich rokoch poznal bolesť celkom zblízka. Najprv otec – to mal štyri roky – azda zle načasovaný výbuch dynamitu, nečakaný zosuv alebo jeden zblúdilý kameň. Ako a čo sa tam odohralo, to sa s matkou a sestrou nedozvedeli. V liste od kanadskej banskej spoločnosti stálo len: „S poľutovaním Vám oznamujeme, že... a na následky pracovného úrazu.“ A potom, o dva roky neskôr, do ich domova, na brehy rieky Tagliamento, ktorá sa modro kľukatí pomedzi naplaveniny až zo samotných Dolomitov, vstúpila vojna. Veľká a svetová.
Mladý Riccardo Cassin bol zvyknutý prijímať rany. V ringu života a keď sa v sedemnástich dostal do Lecca, tak aj v ringu ohraničenom plôtikom z povrazov.
Odolnosť svojej duše tiež dôkladne a pravidelne preveroval na skalnatých štítoch masívu Grigne nad jazerom Como, odkiaľ viedla priama cesta do tých najväčších dolomitských stien. Severozápadná stena Civetty, severná stena Cima Ovest di Lavaredo, juhovýchodná hrana Torre Trieste. Keď tie steny pozbieral takmer všetky, a to už mával kĺby prstov odreté len od samého lezenia po ostrej skale, a nie od úderov päsťou do súperových kostí, vyhliadol si jednu z posledných prekážok Álp. Jednu zo šiestich veľkých severných stien. Doteraz nezdolanú, osemsto metrov vysokú stenu Piz Badile.
Blížila sa polovica júla. Dvadsaťosemročný Cassin sedel na tvrdej dubovej lavici na chate Sciora a cez okno sledoval, ako búrka naráža do sklenej tabule. Jeho spoločníci z Lecca – Gino Esposito a Vittorio Ratti – sa zatiaľ skláňali nad balíčkom kariet, ktorý však už ani zďaleka nebol taký zábavný ako pred niekoľkými dňami. Čakanie bolo dlhé. A skôr ich už zaujímalo, aké karty si pre nich pripravila hora, ktorá sa však zatiaľ stále len skrývala v oblakoch.
V utorok 13. júla sa na nočnej oblohe nad Piz Badile konečne objavili hviezdy. A tak hneď skoro ráno, ešte za tmy, vyrazili. Traja odhodlaní horolezci stúpali sutinou k úpätiu temnej žulovej steny. Pod nástupom sa však mihotali ešte ďalšie dve svetielka. Keď sa pohľady piatich mužov len o nepatrnú chvíľu neskôr stretli, od prvého po posledného už vedeli, že sa začínajú preteky. Mario Molteni a Giuseppe Valsecchi, dvaja nemenej odhodlaní, len o niečo chudobnejší horolezci z Coma, bivakovali vo vlhkej chyži neďaleko steny a rovnako ako traja muži z Lecca čakali na svoju príležitosť zdolať ako prví doteraz nezlezeného obra.
Najprv nastúpila Cassinova trojica. Molteni a Valsecchi za nimi.
Počas prvého dňa prekonali v neznámom teréne aj naozaj ťažké dĺžky, v ktorých im metre pribúdali len veľmi, veľmi ťažko. Postupovali dobre. Lenže hora začala rozdávať zlé karty. Celú nekonečnú noc presedeli na skalnej polici a cez plecia sa im valili prúdy vody, ktoré šplechotali po stene, akoby niekto otvoril stavidlá priehrady. A Molteniho s Valsecchim v tú noc dostihlo vyčerpanie, ktoré sa kúsok po kúsku hromadilo v ich telách už počas desiatich nepohodlných dní pod Badile.
Chladom sa chvejúce pery Molteniho potom v mrazivom ráne vyslovili ku Cassinovi jedinú, ale veľkú prosbu: „Môžeme liezť s vami? Spoločne?“
Cassin s odpoveďou chvíľu váhal. Päť ľudí na jednom lane – to znamená, samozrejme, oveľa pomalší postup, ako keď lezú traja muži v najlepšej forme. A pomalý postup prináša riziko. Vedel však, že iná odpoveď nie je možná. Kývol hlavou a pozrel hore do vodou zmáčanej steny.
Lezenie bolo čoraz náročnejšie. Vlhká skala a zmrznuté ruky – to sa len ťažko znášalo. A na noc si hora prichystala ďalšiu búrlivú kartu. Tentoraz sa však dážď menil na sneh a stena nad ich hlavami sa obaľovala lesklou glazúrou. Molteni a Valsecchi sa v tom desivom divadle celkom vzdali. Opustili ich sily a čo horšie – aj odhodlanie dolovať zo svojich tiel ešte nejaké sily. Lenže jediná cesta do bezpečia viedla nahor. Zaľadneným skalným komínom tak zrazu museli Cassin, Esposito a Ratti okrem svojich vlastných tiel vytiahnuť ešte dve ochabujúce telá.
To sa napokon podarilo. Severná stena Badile povolila túžbe človeka niečo dokázať. Ale tam hore na piatich mužov nečakala žiadna sláva. Len pokračujúca snehová búrka a zúfalé hľadanie cesty do doliny. Také zúfalé, až rozbesnené živly postupne zrážali na kolená tých najslabších.
Ako prvý pred silou hory pokľakol Molteni. Bez slova – bez vzdychu. Z jeho tela zrazu zmizlo napätie, ktoré ho dovtedy udržiavalo vo vzpriamenej polohe. Nezmohol nič ani koňak, ktorý sa Cassin snažil vliať Moltenimu do úst a alkoholom rozprúdiť mrznúcu a hustnúcu krv. Nič nepomohlo. Zostal tam proste ležať. A emócie na chvíľu porazili rozum. Cassin sa pokúšal niesť mŕtveho kamaráta na chrbte, zniesť ho z hory, ale búrka mu rýchlo dala najavo, že ak chce takto pokračovať, zomrie tiež. S Espositom teda ukryli Molteniho pod balvan, kde zostal aspoň čiastočne chránený pred búrkou – azda sa preň ešte vrátia.
Valsecchimu nič nepovedali. V jeho stave – také rozrušenie by mu nepomohlo. Ale keď ďalšia z prekážok zablokovala cestu a muži sa zišli na jednom mieste, Valsecchi si pravdu zrátal sám. Chvíľu potichu plakal a potom aj jeho telo pritiahla zemská gravitácia – rovnako ako priateľa Molteniho.
Troch zostávajúcich mužov krátko nato dostihla temnota noci. Už tretíkrát museli bivakovať v mokrom a v takých hrozných podmienkach. Nikto však nespal. Ich zmrznuté telá sa pod zodratým oblečením triasli zimou a myšlienky na kamarátov, ktorí naveky odpočívali len kúsok od ich hniezda, sa stále vracali a lomcovali ich ochabujúcimi hlavami.
Po polnoci búrka utíchla. Zase prišli na rad lepšie karty a nad ránom stuhnuté telá vylovili z hibernácie životodarné slnečné lúče. Cassin ťažko vstal z tvrdého kamenného lôžka, a keď sa rozhliadol, spoznal snehové pole pod Piz Badile. Stačilo zostúpiť len sto metrov.
Riccardo Cassin, Gino Esposito, Vittorio Ratti, Mario Molteni a Giuseppe Valsecchi strávili od 14. do 16. júla 1937 v severnej stene Piz Badile 52 hodín. Telo Giuseppeho Valsecchiho zniesli Cassin, Esposito a Ratti ešte v posledný deň zostupu. Pre telo Maria Molteniho sa vrátili nasledujúci deň spolu so záchranným tímom.
Medzi šesť veľkých alpských stien patria okrem severnej steny Piz Badile (3308 m) aj severné steny Matterhornu, Eigeru, Dru, Grandes Jorasses a Cimy Grande. Aj severnú stenu Grandes Jorasses zdolal ako prvý Riccardo Cassin. Keď do nej 4. augusta 1938 spolu s Ugom Tizzonim a Ginom Espositom nastupovali, videli stenu prvýkrát v živote. Dovtedy ju poznali len z pohľadnice a ani nevedeli, ako sa dostať k jej úpätiu.
Riccardo Cassin sa okrem zdolávania veľkých alpských stien zúčastnil aj na partizánskom odboji počas druhej svetovej vojny (pri jednej z odbojových akcií zahynul jeho partner z Badile Vittorio Ratti) a po vojne zorganizoval expedície na Gasherbrum IV, Denali a južnú stenu Lhotse.
V roku 1987, vo veku 78 rokov, päťdesiat rokov po prvovýstupe, Riccardo Cassin svoj výstup na Piz Badile zopakoval.
