Bola to hra. Dobrodružná hra v skalách a na strmých horských zrázoch porastených len kosodrevinou a tými najhúževnatejšími rastlinami, ktoré sa uchytili v kamenných škárach. Ešte ako mladý chlapec, len čo prekročil desiatku, takto ulovil svojho prvého tetrova a začal prispievať na rodinný stôl, ktorý býval v horami zovretom Sextene cez leto vždy plnší než počas tuhých a dlhých zím. Neskôr znášal z hôr na pleciach zastrelené kamzíky a napokon dokázal vystopovať a zložiť k zemi aj majestátne kozorožce.
To strýko Hans urobil z mladého Seppa Innerkoflera lovca.
Ovplyvnil ho však aj druhý strýko. Horský vodca Michael Innerkofler. Muž, ktorý sa preslávil jednou z najvýznamnejších horolezeckých túr svojej doby, prvovýstupom na najmenšiu z veží Drei Zinnen – Kleine Zinne – v roku 1881. Muž, ktorý ako prvý stál aj na západnej veži Westliche Zinne a v Dolomitoch sprevádzal ďalších veľkých súčasníkov, akými boli Julius Kugy či bratia Emil a Otto Zsigmondyovci. Muž, ktorý potom nešťastne zahynul v trhline na ľadovci Cristallo, keď sa pod ním prelomil snehový most.
V roku 1890, dva roky po smrti strýka Michaela, sa aj Sepp Innerkofler stal horským vodcom. A v tom istom roku ako prvý vyliezol náročnou severnou stenou na vrchol Kleine Zinne. Vizionársky výkon! Vtedy sa totiž ešte nehľadali ťažšie cesty na už zlezené hory. Išlo o nové vrcholy – nie o nové cesty.
Meno Sepp Innerkofler získavalo v Dolomitoch zvuk. Po ostrých hrebeňoch a v temných skalných komínoch sa pohyboval rovnako obratne ako kamzíky, ktoré ako tieň prenasledoval. Tí, čo si ho najímali na výstup na niektorý zo štítov – napríklad na jeho obľúbený Paternkofel, na ktorého vrchole stál azda stokrát a možno aj viackrát –, mali istotu, že svoje životy aj mešce florénov zverujú do správnych rúk.
Práve na úpätí Paternkofelu, s výhľadom na kilometrové steny Drei Zinnen, postavili Sepp Innerkofler a jeho žena Marie kamennú útulňu. Horskú chatu Dreizinnenhütte. Bezpečné miesto, kde sa únava po náročnom dni v horách vždy rozpustila vo víne, hladné žalúdky zaplnila polenta s kúskom pečeného mäsa a turisti z Viedne aj Benátok potom zaspávali na pričniach natlačení jeden vedľa druhého. Talianske aj rakúsko-uhorské oddychovanie sa prelínalo do jedného súvislého pokojného tónu.
Ten však na jar roku 1915 vystriedali krvavé zvuky guľometov a diel.
Akoby tá biela zástava s červeným krížom viajúca nad Dreizinnenhütte nič neznamenala. Talianske kanóny páľali v ten utorok 25. mája jednu salvu za druhou – priamo na Innerkoflerovu chatu. Tú skazu pozoroval práve z vrcholu „svojho“ Paternkofelu, kde sa krčil za kameňmi a snažil sa tak chrániť skrehnuté telo pred ľadovým vetrom. Fasovaný vojenský mundúr ho veľmi zohriať nedokázal. A hoci plamene z horiacej chaty šľahali do výšky – vysoko nad snehové polia –, až tam hore, na Paternkofel, nedoľahol žiadny závan tepla. Len závan skazy.
Keď sa talianske jednotky v máji 1915 rozhodli prekvapiť Rakúsko, ktoré v tom čase posielalo väčšinu svojich vojakov na ruský front, rafinovanou ofenzívou priamo v horách, mal Sepp Innerkofler už päťdesiat rokov. Do vojny preto nenarukoval, na to bol pristarý. Napriek tomu sa stal členom tretej roty rakúskeho Standschützenu – alpskej domobrany v rodnom Sextene. Jeho skúsenosti a znalosť tamojších hôr boli pre obranu vlasti nevyhnutné. Nikto sa tam hore nevedel pohybovať tak ako on. Aj preto ho vymenovali za čatára – zugsführera Lietajúcej hliadky. Dvanástich mužov – horských vodcov a nosičov, horárov, pytliakov a pašerákov –, ktorí sa najlepšie pohybovali v strmých stenách.
Sotva pár dní po skaze Dreizinnenhütte však padol aj Paternkofel. V hroznom počasí, keď sa prívaly ťažkých ľadových kvapiek vírili vo veternej spúšti, nebol nikto z rakúskych vojakov schopný vyškriabať sa na vrchol hory a obsadiť tam kľúčové obranné pozície. Nedokázal to ani Sepp Innerkofler. A Taliani túto príležitosť využili. Z ich strany bola hora totiž oveľa prístupnejšia než cez strmé severné zrázy obrátené k Rakúšanom.
Kanónom, ktorý vyvliekli do štrbiny Gamsscharte tesne pod vrcholom, talianske jednotky čoskoro rozmetali rakúske veliteľstvo pri jazere Bodensee aj pozície pod Toblinger Knotenom.
Paternkofel bol skrátka kľúčový.
Získať ho späť však znamenalo nasadiť tých najlepších mužov – horolezcov. S neistým výsledkom.
Sepp Innerkofler s útokom plánovaným cez steny Paternkofelu nesúhlasil. Zdal sa mu príliš riskantný. Preto mu kapitán von Wellenfried ponúkol možnosť útoku sa nezúčastniť. To však odmietol. A v nedeľu 4. júla o štvrtej ráno sa začal s ďalšími piatimi mužmi predierať skalnými komínmi a puklinami k vrcholu. V šere začínajúceho dňa stúpali cestou, ktorú v roku 1896 ako prvý objavil práve Sepp Innerkofler. A odvtedy ňou liezol nespočetnekrát.
Ticho zrazu preťala streľba. Rinčanie guľometov, svišťanie delových gulí, triešťanie kameňov. Inštinktívne sa vrhol k skalnej stene. Streľba však prichádzala z druhej strany hory. To páľali jeho druhovia z Rautkofelu. Aké šťastie – už sa bál, že sú prezradení.
A po chvíli – ako na povel – všetko utíchlo.
Začalo svitať. Obzor sa zafarbil do červena. Muži Lietajúcej hliadky sa blížili k vrcholu, keď tentoraz roztočili svoje guľomety Taliani usadení na vežiach Drei Zinnen. Možno zazreli ich tieň vykreslený v rannom slnku. Rakúske delá na Rautkofeli ani mínomet na Sasso di Sesto nemohli pred takouto výzvou mlčať. Ten rev – desivý rev. Šestica prebiehala pomedzi skaly, ktoré sa triešťali pod zásahmi guľometov. Kamenný úlomok zasiahol Seppa do hlavy. A on o chvíľu pocítil na viečkach zvláštne teplo. Krv mu stekala po čele – priamo do očí. Rukávom kabáta odklonil pramienok lepkavej tekutiny a ponáhľal sa hore – kým mohol dúfať, že tá hŕstka talianskych vojakov na vrchole ešte nemá o jeho prítomnosti ani poňatia.
Zrazu – akoby zase niekto otočil gombíkom. Hromobitie vystriedalo ticho.
Sepp Innerkofler zostal ukrytý za kameňom – sotva desať krokov od talianskych pozícií. Prežehnal sa. A širokým oblúkom hodil granát do vrcholového opevnenia.
Nič.
Mal prísť ohlušujúci výbuch. Namiesto neho sa však ozvalo len tupé odrazenie nevybuchnutého granátu od skaly. Mohli tí hore zbadať, odkiaľ priletel? O chvíľu jeho úkryt určite objavia. Nemal veľa času. Rýchlo hodil druhý granát. A hneď aj tretí. A zase nič. Nič, nič. nič!
Zrazu sa nad ním zjavil taliansky vojak Pietro de Luca s tvárou zaliatou krvou – to bol jediný úspech troch hodených granátov. V rukách vystretých nad hlavou držal obrovský kameň, keď zakričal: „Dostanem ťa!“ A to boli posledné slová, ktoré Sepp Innerkofler na tomto svete počul. Vymrštenými rukami sa ešte snažil odvrátiť kameň hodený proti jeho tvári, ale jeho reflexy, vycvičené lovom kamzíkov a kozorožcov, nenašli odpoveď včas. Zapotácal sa a s očami dokorán otvorenými do červenej dolomitskej oblohy zmizol hlboko v komíne Oppel.
Paternkofel zostal v rukách Talianov. A keď neskôr toho dňa zbrane utíchli a zase chvíľu nebolo o čo bojovať, spustili sa muži z vrcholu Paternkofelu, aby vyzdvihli zakliesnené telo Seppa Innerkoflera a so všetkou úctou ho pochovali na jeho milovanej hore. Nad kamenný hrob umiestnili jednoduchý kríž s nápisom: „Sepp Innerkofler – guida“.
Sepp Innerkofler (1865 - 1915) bol posmrtne vyznamenaný Zlatou medailou za statočnosť. V auguste 1918 niekoľko miestnych mužov jeho telo exhumovalo a znieslo z vrcholu Paternkofelu na cintorín v rodnom Sextene.
Existujú dve verzie smrti Seppa Innerkoflera. Tú vyššie opísanú, podľa ktorej zomrel po zásahu kameňom, údajne potvrdil aj samotný Pietro De Luca, keď mal 82 rokov. Podľa druhej verzie sa Sepp Innerkofler stal obeťou vlastnej rakúskej paľby. Túto verziu zasa opísal jeho syn Pepi, ktorý vraj všetko pozoroval ďalekohľadom.
Počas 1. svetovej vojny zahynul v Dolomitoch jeden milión rakúskych a talianskych mužov. Častejšou príčinou smrti než samotné boje boli snehové lavíny, údery blesku, fujavice a krutý mráz.
Dolomitský front sa veľmi nehýbal. Až ráno 1. novembra 1917 rakúske sily zistili, že Taliani opustili všetky svoje pozície. Pri rozsiahlom ústupe po bitke pri Caporette stratili štvrť milióna mužov a ďalej už neboli schopní udržať rozľahlý front vo vysokých nadmorských výškach.
Stenami a temnými štôlňami vyhĺbenými vo vnútri hory Paternkofel vedie via ferrata De Luca – Innerkofler.
