Ešte poriadne skoro pred svitaním sa na skalnatom výbežku, ktorému horolezci hovorili Camp Muir a okolo ktorého sa ovíjal večný sneh ľadovca Cowlitz, valiaceho sa do jarných zelených dolín, začali ozývať hlasy. Jeden mužský a jeden ženský. Slová tých dvoch ľudí sa rozplývali v čistom vzduchu a ľahký, ale stále dosť studený ranný vietor ich zbieral do svojho náručia a odnášal do výšok – až ku hviezdam na jasnej oblohe, ktorá zvestovala dobrý deň. Výborný deň na prvý zjazd takmer kilometrového kuloáru Gibraltar Chute na lyžiach.
Vtedy, na konci sedemdesiatych rokov, hľadali horali práve takéto nové výzvy. Vystúpiť horolezeckým terénom a dole sa spustiť tou istou cestou – len už bez mačiek na nohách a pre zmenu s pripnutými lyžami. No a Marty Hoey, ktorej patril onen ženský hlas, čo sa niesol ľadovým vzduchom na ešte spiacej hore Mount Rainier, bola práve tá, ktorá prišla s nápadom, že sa pokúsi zlyžovať ľadový žľab Gibraltar Chute. Ona tiež ten osamelý, viac ako štvortisícový snehový kužeľ Rainieru, ktorý sa vždy za rána – v miernom svetle nového a jasného dňa – kúpe v zamatovo hladkých vodách jazierka Mowich, poznala takmer dokonale. Na to, že patrila do spoločnosti horských vodcov Rainier Mountaineering, bola náležite hrdá. Jediná žena – horská vodkyňa – na Rainieri. No teda! Takže nepochybne mala predpoklady vybrať niečo skvelé. Odvážne, ale snáď nie príliš riskantné.
Na Camp Muir sa rozsvietili svetielka čeloviek a ďalej sa už ozývalo len hlboké oddychovanie – veď lyže priviazané na batohu čosi vážili – a vŕzganie mačiek, ktoré sa zahryzávali do zamrznutého snehového panciera. Obláčiky pary od úst pomaly stúpali k nebu, potom sa vo vzduchu odkláňali mierne nabok, a ako vietor s prichádzajúcim úsvitom nového dňa silnel, museli skloniť hlavy a dýchať si do goliera bundy. Obloha zostávala vymetená, ale nárazy vetra od západu prinášali čosi zlé. A potom Marty schytala úder do pravej ruky.
Mount Rainier sa prebúdzal. Hrana ľadovca nad ich hlavami ožila a spustila kanonádu. Rick dostal kameňom priamo do krku a salva pokračovala ďalej. Ocitli sa priamo v hlavnom palebnom poli a Rick navrhoval, aby z kamenného koryta utiekli traverzom na otvorený ľadovec Nisqually. Lenže horská vodkyňa, ktorá tú horu veľmi dobre poznala a asi aj tušila, aké väčšie záludnosti ešte môže drzáňom na svojich svahoch pripraviť, takýto útek odmietla. Traverzovanie pod do výšky sa klenúcimi sérakmi považovala za oveľa riskantnejšie ako pokračovanie vo výstupe v ústrety kameňom, ktoré v rannom šere svišťali okolo ich tiel. A mala pravdu. Marty – mala – pravdu. Sotva sa vyškriabali o ďalších pár metrov vyššie, vľavo od nich zahrmelo – akoby sa celá hora rúcala – a rútiaci sa sérak vystrelil do doliny jednu z najväčších lavín, akú kedy jeden aj druhý videl. Úniková trasa, ktorú pred niekoľkými minútami navrhoval Rick, zmizla v hlbinách.
Okrem drobných ťuknutí už ani jeden z nich žiadny ďalší veľký úder kameňom neschytal. Keď vykukli z kuloáru, museli sa už len krčiť pred vetrom a zatínať svaly v celom tele, aby ich nárazy nepreválili na chrbát. To však nebolo nič, čo by Marty už stokrát nezažila. Každopádne Gibraltar Chute nebol v ten deň naklonený pustiť na svoje zľadovatené svahy prvých lyžiarov a napokon – aj obyčajný zjazd po ľadovci bol v ten deň nádherný. A hlavne už bezpečný.
Tam hore bývala vždy taká – sústredená, profesionálna, dobre predvídala, čo sa môže stať, a podľa toho sa správne rozhodovala. Najmä Lou Whittaker, jej priateľ a mentor, jej toho toľko odovzdal – práve od neho sa naučila vycítiť, na čo hory práve myslia. Rainier zdolala azda stokrát. Sama alebo ešte oveľa častejšie s ľuďmi, ktorí po vrchole túžili, ale sami si hore netrúfali. V roku 1974 sa jej pľúca ťažko sťahovali na samom vrchole sedemtisícového Piku Lenina a o dva roky neskôr, ako jediná žena v indicko-americkej expedícii, stúpala po svahoch Nanda Devi. V tridsiatich jeden rokoch kráčala sebaisto k cieľu – stať sa prvou Američankou na vrchole vôbec najvyššej hory.
Na jar roku 1982 to navyše bola prvá americká skupina po desaťročiach embarga, ktorá sa mala pokúsiť vystúpiť na Mount Everest zo severu. Z Číny. Z dlho uzavretého Tibetu. V základnom tábore sa stretli tí najlepší horolezci, ktorí sa narodili na americkej pevnine. A Marty medzi nimi. Ako jediná žena.
Keď na ňu dokumentarista expedície v základnom tábore namieril objektív kamery, odložila svoju obľúbenú knihu – Čarovnú horu od Thomasa Manna, do ktorej mala hlavu zaborenú možno rovnako veľakrát ako nohy do snehu Rainieru – a s pokorou v hlase, ale predsa len aj s odhodlaním, pre záznam povedala: „Dúfam, že budem prvou Američankou, ktorá vylezie na Everest. Dúfam, že budem dosť silná, aby som vôbec dostala šancu. A ak to príde, dúfam, že budem pripravená…“ Načo na chvíľu zmĺkla, akoby na okamih odplávala do svojho vnútra, a potom ešte dodala: „Myslím, že hora nakoniec určí, kto bude pripravený na ňu vyliezť.“
V polovici mája to vyzeralo, že hora si už vybrala. Marty a jej spolulezec Jim Wickwire vyrazili 15. mája ráno z tábora 5. Stan ukotvený na nezvyčajne priestrannej snehovej plošine, kde sa človek mohol aj prechádzať, keby po celom dni plahočenia v riedkom vzduchu mal na niečo také vôbec chuť, opúšťali v ten deň skôr, než hora opustila temnú čerň a začala v prvých slnečných lúčoch v krátkej chvíli striedať ružovú za fialovú, fialovú za červenú, červenú za oranžovú a napokon oranžovú za jasný a priezračný deň. Mali v úmysle postaviť šiesty tábor a potom... do dvoch dní sa už videli na vrchole najvyššej hory sveta.
Vo výške osemtisíc sto metrov už len ťažko lapali po dúšku kyslíka. Všetko bolo nesmierne namáhavé. Každý pohyb znamenal veľké premáhanie. Dokonca aj myslenie bolelo a udržať oči jasnozrivé predstavovalo obrovskú námahu. Štyridsaťpäťstupňový svah Veľkého kuloáru – tak sa hovorilo tomu úzkemu a strmému úseku, ktorý ich delil od večnej slávy – každopádne nebol miestom, kde by sa človek mohol pohodlne zastaviť a pozbierať sily. Len tenký pramienok lana, natiahnutý predchádzajúceho dňa, im bol akou-takou oporou. Jim Wickwire stúpal prvý, keď začul cinknutie. Ten zvuk tam hore nepatril. Otočil hlavu, aby zistil, ako sa darí Marty, ale videl už len, ako sa prekotúľala na bok a ľavou rukou chňapla po lane. Celkom naprázdno. Ruka mávla vzduchom, telo sa pretočilo, nabralo na ľadovom a slnkom vyleštenom svahu rýchlosť a Marty bez slova strachu či zdesenia skočila z hory rovno do náručia oblakov, ktoré sa okolo Everestu ovinuli ako luxusné nadýchané boa. Na pamiatku si Bohyňa matka Zeme nechala iba jej úväzok – ako náušnicu, ozdobnú cinkajúcu trblietku, zavesenú na tom lane, po ktorom sa tak márne naťahovala.
Marty Hoey (1951 – 1982) mala byť prvou Američankou, ktorá vystúpi na Mount Everest. 15. mája však počas výstupu spadla, a keďže si pri obliekaní sedacieho úväzku zabudla pretiahnuť popruh cez sponu naspäť, úväzok sa pri páde uvoľnil a Marty Hoey z neho vykĺzla. Dnes už majú úväzky bezpečnejšie automatické pracky, pri ktorých nie je spätné preťahovanie popruhu potrebné. Telo Marty Hoey sa nikdy nenašlo. Mala tridsaťjeden rokov.
Nikto z pôvodne sedemnásťčlennej americkej expedície v roku 1982 už na vrchol Everestu nevystúpil. Udalosti nešťastnej expedície opísal Jim Wickwire vo svojich memoároch Addicted to Danger. „Ani raz nevykríkla,“ napísal v knihe
V roku 1982 zahynulo na Mount Evereste celkovo desať osôb. Medzi nimi aj britskí horolezci Peter Boardman a Joe Tasker, ktorí sa pokúšali o prvovýstup Severovýchodným hrebeňom. Zahynuli pravdepodobne 17. mája (o dva dni neskôr ako Marty Hoey), keď ich naposledy videli vo výške 8250 metrov.
Prvou Američankou, ktorá dosiahla vrchol Mount Everestu, bola až Stacy Allison 29. septembra 1988. Expedíciu viedol Rob Hall, ktorý na Mount Evereste zahynul v tragickom roku 1996, ktorého udalosti opisuje film Everest (2015).
