Plachta stanu, pre ktorý konečne našiel miesto dosť dobre chránené pred živlami, aké vie rozpútať len staré dobré Anglicko, mu až do jesene poskytovala všetko, čo potreboval. Sucho, závetrie, pocit bezpečia a nakoniec aj domova. Letné mesiace v jazernatej krajine okolo Keswicku mu priniesli všetko, po čom túžil a čo mu predtým tak chýbalo v Londýne, kde sa neustále niečo budovalo, za niečím sa ponáhľalo – zvyčajne za peniazmi a za slávou – a nikdy tam nebolo úplné a hrobové ticho. Kdežto v zelených kopcoch, čo sa hojdali nad v noci ožívajúcimi brehmi jazera Derwent Water – na samote High Lodore – mu do uší bzučali snáď len komáre. A s tými sa už vedel vyrovnať. Navyše, tí protivní pišťaláci si beztak s chuťou pochutili skôr na čistučkých mäsitých a tučných postavách víkendových návštevníkov Lake District než na jeho vychudnutom tele, ktoré pokrývala vrstva špiny, o ktorú sa bodáky komárov len otupovali a k sladkej tekutine pod kožou potom len ťažko prenikali.
Leto bolo pre novopečeného utečenca z režimu zasväteného konvenciám „od-do, deň za dňom stále to isté“ ešte celkom ľahké. Vedel založiť oheň, príroda ho sama nakŕmila a na slnku vysušil, čo v britskom daždi zmoklo. Lenže prišla aj zima, a tá vie byť vo vlhkých severných končinách pri škótskych hraniciach obzvlášť protivná, a tridsaťšesťročný Millican Dalton musel o slobodu tuláka tvrdo bojovať v drevenej chate – dobre, skôr kôlni –, čo sa vzpierala osudu kôpky dreva na okraji Epping Forest, severne od Londýna. Ale ani keď ležal a hladoval na tvrdej lavici, zababušený v deke, pod ktorou šetril teplo, ktoré do jeho tela prúdilo s dymom vdychovaným z cigarety značky Woodbine, ani vtedy nezatúžil po návrate na stoličku určenú pre poisťovacieho úradníčka spoločnosti Union Assurance Society London.
„Deň čo deň som chodil do kancelárie v rovnakom čase. Ale to nebol život pre mňa. Vzdal som sa svojej práce v komerčnom svete a vydal sa hľadať romantiku a slobodu.“
Mountaineering. Horolezectvo. Šplhanie po horách, ktorých sa ešte nedávno ľudské stvorenia báli, pretože v tých desivých temných mračnách, čo tam hore sedávali, mohli sídliť jedine bohovia, tak na tie obrovské hory – do tých božských sídiel a nakoniec aj na oveľa menšie skalky – šplhala v devätnástom storočí celá spoločenská smotánka. A hoci tam Boha nenašli, objavili tam zrejme niečo iné a nemenej božské, pretože na počesť toho potom zakladali celé kluby a spoločenstvá – ako napríklad Alpine Club, Climbers' Club alebo Fell and Rock Climbing Club. Do posledných dvoch z nich vstúpil v roku 1902 – ešte ako vzorný úradník, hoci už s tuláckymi úmyslami – aj Millican Dalton. A celé toto ľudské hnutie, ktoré sa pohlo smerom k prírode, mu napokon prišlo vhod.
Dalton poznal v Lake District každý chodník – bezpečný aj nebezpečný –, každú mokraď a tiež každý kameň, z ktorého bol pekný výhľad, obzvlášť keď sa tam človek schúlil okolo ohňa. A to bola znalosť nanajvýš cenená tými, čo do prírody prichádzali len na krátky čas – vydýchnuť a znova sa poriadne nadýchnuť, aby prežili ten ďalší a dlhší čas v mestách. Tak sa tulák Dalton stal sprievodcom tých, ktorým sa zachcelo skutočnej divočiny. Driapal sa s nimi na strmé zrázy Borrowdale, odkiaľ je vraj pohľad na jazero Derwent Water dokonalý, pretože za oblým rámom zelených kopčekov sa v diaľke vyťahuje kužeľ hory Skiddaw, ktorý pri západe slnka strieda všetky farby spektra, pričom tá fialová je asi najkrajšia. Aj tým svojim ľuďom, čo vedeli sprievodcovi dobre zaplatiť, predvádzal, ako zviazať kmene stromov, aby sa na nich dalo plaviť až na St Herbert's Island uprostred jazera. Potom na piesočnatej pláži z ničoho vykresal táborák a pred spaním servíroval ovsené koláčiky s horúcou čokoládou.
Z úradníčka, akých sedeli len v Londýne tisíce a o ktorých sa nikto nezaujímal, kým im od nich do vreciek veľkých šéfov kvapkala libra za librou, sa stal profesionálny dobrodruh, ktorý pútal pozornosť. Noviny o ňom chceli písať a aj o ňom písali. Fotografi chceli mať zábery zarasteného chlapíka s cigaretou Woodbine v kútiku úst, v pokrčenom tirolskom klobúku a v doma ušitých šortkách, ktoré – ako ostatne tvrdil – vynašiel práve on, a nie ten prvý lord skaut Baden-Powell, a pod ktorými sa krčili vráskavé kolená – no a ten záber aj dostali. Millican Dalton pred publicitou neutekal. Veď ten jeho svojrázny výzor sa dokonca stal aj hitom reklamy na topánky značky Keswick.
„Kempovanie poskytuje najúplnejšiu možnú zmenu oproti bežnej existencii v civilizovanom meste. A žiť najzdravším a zároveň najnekonvenčnejším spôsobom života je najlepší liek na zhon a stres z práce v meste.“
Podľa dymu, čo sa plazil po bridlicových skalných stenách, ľudia vždy dobre spoznali, že pán domáci a ich sprievodca sa nachádza vo svojej rezidencii. Cave Hotel, ako Dalton nazval umelo vykopanú, ale už roky nepoužívanú jaskyňu v lome pri Borrowdale, sa stal jeho novým a konečne aj trvalým letným domovom. To miesto voňalo nielen dymom, ale aj dobrodružstvom a slobodou. Uprostred „obývačky“ plápolal oheň a v peci poskladanej z bridlicových plátov sa piekol chlieb, ktorý si Dalton sám a podľa svojho tuláckeho receptu vymiesil. Na kraji jaskyne, kam dopadalo najviac svetla, stál šijací stroj – absolútna nevyhnutnosť, keď má človek deravé nielen vrecká, ale napríklad aj lakte a zadok predretý od vysedávania na hrubých kameňoch rozložených okolo táborákov. V polici, zbúchanej z toho, čo lesy a zvyšky ľudských stavení dali, ležali naukladané knihy, papiere aj kuchynský riad. A spálňa s prešívanou prikrývkou bola rozostlaná na druhom poschodí, na obrovskej bridlicovej kope zmäkčenej vrstvou suchej papradi.
Z prasklín, ktoré pretínali strop jaskyne, neustále kvapkala voda, ale Dalton vedel tie skalné slzy vhodne usmerniť a pochytať a získať tak zdroj toho najcennejšieho, čo človek na život potrebuje a kvôli čomu sa sťahuje stovky kilometrov ďaleko a nakoniec aj bojuje. Okrem toho mu už na život stačilo málo. Iba trocha orechov a lesných plodov, ale aj kávy a cigariet – jeho jedinej neresti –, po ktorých zásoby si chodieval na svojom staručkom bicykli – kraksni – do Rosthwaite, Grange alebo Keswicku.
A potom tie dlhé diskusie, premýšľanie a filozofovanie pri táborovom ohni... Dalton nepoznal nič lepšie, než si so svojimi hosťami prehadzovať slová cez žeravé plamene. A či to boli muži, alebo ženy – no a? – na tom vôbec nezáležalo. Vlastne to bola dokonca práve geologička, geografka a učiteľka Mabel Barkerová, ktorá Daltonovi vďačila za rozpútanú vášeň pre horolezectvo. Prvýkrát sa stretli v roku 1913, keď ho požiadala, aby sa zastavil v tábore za kopčekmi v Seathwaite a ukázal skupine jej pehavých školáčok s vrkočmi, ako sa lezie po skalách. Ako najšikovnejšia sa však nakoniec ukázala samotná slečna učiteľka, ktorú Dalton odvtedy povzbudzoval k ďalším lezeckým pokrokom. O rok neskôr tiež ju a jej priateľku viedol pri nepatrnej žiare sviečok cez jaskyne Dove's Nest, no a v roku 1922 sa dokonca pridal k výprave do rakúskych Álp, ktorú už zorganizovala sama Barkerová. O tri roky nato sa potom táto dáma stala vôbec prvou ženou, ktorá vystúpila na skalu Central Buttress of Scafell, čo je výstup sakramentsky ťažký a odvážny.
„Učil svojich zasvätencov, vysvetľoval, ako sa starať o bezpečnosť celej skupiny, a predvádzal použitie istenia a uzlov. Vlastne som sa nikdy necítila veľmi bezpečne, keď sa používali iné uzly než tie jeho. Možno bol prehnane opatrný, ale to vôbec nie je nič zlé.“
– Mabel Barkerová
Leto za letom, rok za rokom sa Millican Dalton túlal po Lake District – vo vlastnoručne vyrobenom oblečení, so šatkou, ktorá sa dala použiť na sto a jeden spôsob a napríklad aj ako prikrývka, a v topánkach, do ktorých popraskanej kože sa vpísala každá z tých tisícov míľ, čo nachodil cez lesy a mokrade, celkom sám alebo aj s ľuďmi podobne zapálenými, len asi nie takými slobodnými. Takto pominula jedna vojna a práve pomíňala aj druhá, keď Dalton – rovnako ako každý rok predtým – vyšplhal na špicatú skalnú korunu Napes Needle, akýsi kamenný prst zdvihnutý nad jazerom Wast Water. Bolo to už po päťdesiatykrát. No a taký okrúhly výročný deň stál za to, aby až tam hore, na tú malú plošinku, kde si dvaja ľudia museli byť veľmi blízki, ak sa tam chceli vedľa seba vtesnať, vytiahol aj niečo na podpálenie. Na drobnom plamienku potom uvaril kávu a vychutnal si tú svoju hriešnu cigaretu, stále značky Woodbine.
V roku 1947 potom udrela na ostrovy zima taká tuhá, aká tuhá už dlho nebola – zrejme preto, aby ľudia po vojne prechádzali z hrozných časov do tých lepších postupne a nie príliš rýchlo, aby sa nezľakli. Lenže práve takmer osemdesiatročný „profesor dobrodružstva“, ako ľudia Millicana Daltona prezývali a on proti tomu neprotestoval, to schytal asi viac, než by si zaslúžil. Jeho zimný domov, tá ešte akosi pohromade držiaca chatrč na juhu Anglicka, sa v temnom dyme poberala do neba a starček Dalton sa tak musel vrátiť pod chatrnú stanovú plachtu, pod ktorou si v tých mrazoch mohol nanajvýš privodiť zápal pľúc. A aj si ho privodil a ani doktori ho už z jeho tela nevyhnali. Ale aj tak – aký to musel byť chlapík...
Millican Dalton sa narodil 20. 4. 1867 a zomrel na zápal pľúc 5. 2. 1947. Bol jedným z vôbec prvých profesionálnych sprievodcov, ktorý stovkám ľudí predstavil rôzne outdoorové zážitky ako lezenie po skalách, kanoistiku, plachtenie, pešie výlety a kempovanie. Bol vegetarián a abstinent. Vystačil si len s malým príjmom zo sprevádzania a veril, že človek môže žiť len o chlebe, ktorý si iba s pomocou niekoľkých ďalších surovín prispôsobí podľa svojej chuti.
Jaskyňa Millican Dalton's Cave sa nachádza na východnom úbočí vrchu Castle Crag neďaleko jazera Derwent Water v Lake District. Dalton obýval jaskyňu takmer päťdesiat rokov. V hornej komore jaskyne zostala na stene viditeľná Daltonova rytina: „Don't Waste Worrds. Jump to Conclusions.“
