Po manželovej smrti bolo pre Esther ťažké vydržať doma v Doveri. Pozerať sa na prázdne kreslo, v ktorom William uprostred knižnice sedával, a sledovať tiene, čo sa plazili po kamenných stenách obrovského sídla Maison Dieu – v tom len ťažko znášala tú náhlu osamelosť. A tak, len čo Williamovu rakvu zakryli nánosy hliny a s telom jej muža sa z ich úzkych pliec zosunula pod zem aj všetka tá ťarcha situácie, ktorú si osud tvrdo vyžiadal, vzala Esther Mummeryová ich dvoch synov – dvadsaťdvaročného Williama juniora a trinásťročného Alberta – a odcestovala s nimi do Álp. Chcela len dýchať horský vzduch a priala si, aby deň za dňom prúdil celým jej telom. Kým nebude znova čisté – pripravené opäť naplno žiť.
A k nebu vzopäté štíty, opásané ligotavými snehovými plániami, z ktorých sa v pene valili do údolí vody ľadovcových riek, zapôsobili aj na mladého Alberta. Najprv ho ten pohľad nadchol. Bolo to prvýkrát, čo videl niečo také veľké – čarovné a zároveň hrozivé. A potom ho ten svet zhora už len ďalej vábil. Priťahoval ho k sebe. A zamotával sa do jeho mysle. Až sa v nej napokon natrvalo usadil. Odvtedy mal mladý Albert Frederick Mummery v hlave len a len hory.
Nedali sa vymazať. Ani keď sa o pár týždňov neskôr vrátili všetci traja späť do Doveru, kde William junior musel prevziať vedenie prosperujúcej rodinnej garbiarne a mladší Albert mu mal byť pri takej zodpovednosti po ruke. Hory. Hory. Hory. Narastali v jeho hlave a vrhali tiene na všetko ostatné. A tak sa Albert o tri roky neskôr do Álp vrátil. Inak už nemohol. Siahol po prvej príležitosti, ktorá sa naskytla – a ktorá azda mohla aspoň trochu utíšiť túžby, čo otriasali jeho telom. A vtedy ho aj prvýkrát uvidel! Matterhorn! Štíhly skamenený roh, ktorého špička mierila len a len nahor, mu ukázal, kadiaľ sa bude jeho život uberať. A o ďalšie tri roky – v lete 1874 – sa prvýkrát rozhliadol po svete z jeho vrcholu. Z miesta, na ktorom pred ním dovtedy nestálo veľa ľudí. Albert Frederick Mummery sa tak v ten deň stal horolezcom.
Napokon sedel na hrote tej najkrajšej zo všetkých alpských hôr za svoj život hneď sedemkrát. Raz aj v polovici júla 1883, keď mal svoje silné, skalou zvráskavené prsty prepletené s oveľa užšími a tiež o dosť jemnejšími prstami Mary Petherickovej – a navyše len niekoľko dní po tom, čo svoje životy pripútali k sebe jedným veľkým a pevným uzlom. Aj ona, dcéra advokáta z Exeteru, vzhliadala s obdivom k horám a horolezectvu. A to aj napriek tomu, že koncom devätnásteho storočia spoločnosť nepovažovala túto aktivitu za zvlášť vhodnú ani pre anglického gentlemana, ani pre viktoriánsku dámu.
Mummery však nemohol od štítov vztýčených k nebesiam odtrhnúť oči. Túžba liezť na hory už lomcovala celým jeho telom a napokon to bol povestný švajčiarsky horský vodca Alexander Burgener, ktorý sa stal jeho verným spolupútnikom pri pokusoch objaviť a zdolať nové trasy. Spolu v roku 1879 urobili odvážny prvovýstup ostrým a nevyspytateľným hrebeňom Zmuttgrat na Matterhorn. A jeden druhého aj istili pri prvých trúfalých výstupoch na francúzske ihly Grands Charmoz a Aiguille du Grépon. Darilo sa im. A rozumeli si.
Len v roku 1880 ich tvrdo odrazil zub Dent du Géant, ktorý osamelo trčí z pocukrovaného kamenného ďasna. Celkom hladká žulová platňa bez jediného výstupku, v ktorej sa zrkadlil celý svet naokolo, nastavila neúprosné zrkadlo aj im: „Na toto ešte nemáte, páni!“ Mummery túto správu pokorne prijal – a vo fľaši zanechal v stene aj odpoveď a zároveň odkaz ďalším pokušiteľom: „Spravodlivými prostriedkami nemožné.“
A potom nastalo jeho zlaté obdobie. Čas, keď sa v najlepšom veku po tridsiatke odpútal od zvyklostí a stal sa celkom samostatným horolezcom. Ak dovtedy dodržiaval tradíciu, že každého cudzinca sprevádza v Alpách miestny horský vodca, tak po roku 1892 už to bol iba Mummery, kto viedol svojich priateľov pri prvých výstupoch na Dent du Requin či Aiguille du Plan. A v lete 1894 sa pokúsil o niečo nevídané – a rovno na hore, ktorá v Alpách prevyšuje všetko ostatné. Vydal sa do červenej a strmej steny Brenva, cez ktorú sa valia ľady padajúce z vrcholu samotného kráľa, jeho veličenstva, najvyššieho Mont Blancu. Ani to však napokon neprinieslo pokoj do jeho duše, v ktorej sa hory ďalej rozpínali a spôsobovali len ďalšie napätie, ktoré ho nenechalo obsedieť. Obzvlášť potom, čo v roku 1888 prvýkrát uvidel Himaláje.
Žiadna osemtisícovka v roku 1895 ešte nepoznala, ako štekliace sú kroky človeka. A žiadny človek dovtedy nepoznal, aký dusivo prázdny a k životu nevľúdny je vzduch v himalájskych výškach. Takže keď sa Mummery rozhodol vystúpiť na deviatu najvyššiu horu sveta – Nahú horu – na Nanga Parbat, urobil zároveň krok do úplne nového sveta, o ktorom nevedel vôbec nič. Vzdialenosti, ktoré by v Alpách prešiel za pár desiatok minút, tam naberali mnohohodinové rozmery. Chuť do jedla odchádzala s tým, ako pribúdali metre pod jeho nohami. A suchého hrdla sa nedalo za nič na svete zbaviť, lebo aj voda mu drhla v ústach. Šiesti muži – štyria britskí horolezci a dvaja miestni Gurkhovia ako nosiči – stáli proti gigantovi, ktorý prevyšoval všetko, čo dovtedy videli.
Z vrcholu Nanga Parbatu padali do údolí tri veľké a desivé steny. Rupalská, na ktorej sa pre jej strmosť držal sneh len ako sporadická ozdoba inak temných skál, im okamžite – už pri samotnom pohľade do jej náručia – dala najavo, že v takom teréne by ani nepípli. Diamirská stena im už dovolila aspoň trochu nahliadnuť do svojej ríše, ale keď Mummeryho britskí spolupútnici Geoffrey Hastings, John Norman Collie a Charles Bruce v šiestich tisícoch metrov pochopili, ako dokáže nadmorská výška človeku podlomiť nohy a vziať chuť do života, museli rýchlo zostúpiť. Hora ich zahnala. A zničila. Odhryzli si príliš veľké sústo? Mummery si to nemyslel. A vyrazil s dvoma Gurkhami k Rakhiotskej stene.
23. augusta 1895 postavili na úpätí hory tábor. A na druhý deň sa Mummery aj obaja Gurkhovia Ragobir Thapa a Goman Singh vydali do výšok na ďalší prieskum. Zvyšní traja muži sa k nim mali o pár dní neskôr pripojiť. Hneď ako sa zotavia. Mummery sa už ostatne videl na skalnatom hrebeni, ktorý mieril k vrcholu Nahej hory. V takom teréne predsa v Alpách nachodil stovky, ba možno aj tisíce metrov. Takže to nevnímal ako prekážku. Skôr ho desila stena pod ním s previsnutými sérakmi takými veľkými, že by v Alpách mohli byť samostatnou horou. A Mummery opatrne našľapoval v ich blízkosti, kľučkoval pomedzi mrazom rozorvané skaly a v čerstvom snehu razil cestu svojim dvom druhom, ktorí si na plecia rozdelili nevyhnutný náklad – vrátane hodvábneho stanu, ktorý navrhol sám Mummery.
Nepochyboval. A posadnutý túžbou mieril vyššie. Hory tu v Himalájach totiž už zabrali celú jeho dušu a prerástli až do tých najzazších zákutí jeho mysle, v ktorých nosil spomienky na svoju ženu, na svoje deti a na svoj domov. Jeho telo už počúvalo iba jeden jediný hlas. A potom – zahrmelo. Hlava sa mu zrazu roztočila v ohromnom víre, ktorý silnel a silnel a silnel, až sa – zrazu zastavil. Na Mummeryho dušu dosadla veľká ťarcha, nekonečná ľadová ťarcha, a on v tej chvíli pochopil, že ho hory zradili. Lenže bolo príliš neskoro.
Albert Frederick Mummery (1855 - 1895) a jeho druhovia boli vôbec prvými ľuďmi, ktorí sa v roku 1895 pokúsili zdolať osemtisícový vrchol. V malom tíme iba šiestich ľudí, s veľmi obmedzenou výbavou a so zámerom vystúpiť na horu štýlom bez postupného budovania výškových táborov (dnes známym ako alpský) úplne predbehli dobu. Na prvú osemtisícovku Annapurnu vystúpili Maurice Herzog a Louis Lachenal až v roku 1951 a postupovali vtedy takzvaným expedičným štýlom, ktorý zahŕňal aktívnu účasť desiatok horolezcov a stoviek nosičov.
Mummery a obaja Gurkhovia Ragobir Thapa a Goman Singh zahynuli 24. augusta 1895 pod lavínou, ktorá sa uvoľnila na svahoch Nanga Parbatu. Ich telá sa nikdy nenašli.
Nanga Parbat (8125 m), deviata najvyššia hora sveta, si časom vyslúžila prezývku Hora zabijak. Počas nemeckej expedície v roku 1932 zahynulo v týždeň trvajúcej búrke šesť Šerpov a traja nemeckí horolezci (medzi nimi aj Pán inžinier Willo Welzenbach). V roku 1937 zasypala veľkú časť ďalšej nemeckej expedície lavína, pod ktorou zahynulo šestnásť ľudí. A počas expedície v roku 1939 zase vypukla druhá svetová vojna a členovia výpravy boli internovaní v zajateckom tábore v Dehradúne v Indii. Na Nanga Parbat tak vystúpil až Hermann Buhl v roku 1953.
V Alpách vytýčil Albert Frederick Mummery mnoho dodnes uznávaných klasických ciest a o svojich výstupoch napísal ešte pred odchodom do Himalájí knihu Moje výstupy v Alpách a na Kaukaze.
