Prižmúrenými očami sa snažím zaostriť siluetu, ktorá sa približuje tmou. Srdce mi bije ako o preteky. Zbesilo šmátram v spacáku a hľadám mobil. Trasúcou sa rukou nahmatám aspoň baterku. Kužeľom jasného svetla mierim na fučiaci objekt, ktorý už stojí sotva pár metrov odo mňa. „UÁÁÁÁÁÁÁ!“ derie sa mi nekontrolovateľne z hrdla, keď si navzájom pozrieme do očí. Ja a diviak! Reflexívne vyskakujem zo spacáku. On len podráždene zachrochce a mizne preč. Ešte chvíľu za ním rozrušene zízam do tmy. Nikto ďalší však, zdá sa, neprichádza a je dosť chladno. Pozriem na hodinky. Ukazujú niečo málo po polnoci, a tak sa vraciam do tepla svojho spacáku.
Oči sa mi rýchlo zatvárajú. Niet divu. V nohách mám vyše tridsať kilákov v kopcovitom teréne, takzvane „na ťažko“. Pravidelný zvuk lístia, viajúceho v jemnom vetríku septembrovej noci, na mňa pôsobí ako uspávanka. Už takmer spím, keď znova počujem fučanie a kroky. „Diviak,“ pomyslím si v polospánku. „Kto iný by sem teraz chodil.“ Cez hlavu si preťahujem kapucňu a spím ďalej. Preberám sa až pri zvukoch vtáčieho spevu. Pozorujem ranné lúče slnka, ktoré sa predierajú pomedzi konáre stromov. Les sa prebúdza do slnečného dňa a vzduch vonia babím letom. Do vločkovej kaše na raňajky primiešavam čerstvo odtrhnuté sladké ostružiny a užívam si prostú prítomnosť všetkými zmyslami: len ja a les.
Po raňajkách balím všetko do krosny a vydávam sa na ďalšiu etapu svojho osamelého putovania. Stal sa z toho taký môj každoročný rituál. Dôjsť tam, kam ma nohy donesú, prespať a pokračovať ďalej. Aspoň na pár dní. Ísť sama so sebou – cez hory, cez doly.
Tento rok mi však na putovanie veľa času nezostávalo. Vydala som sa tak prejsť aspoň Brdy neďaleko Prahy, od Prahy po Jince. Zatiaľ čo zdolávam dnešný úsek hrebeňovky z vrcholu Babka na Studený vrch, preháňajú sa mi hlavou spomienky na minulé putovania: Jizerské hory, Krkonoše, Alpy. Premýšľam, čo ma k tejto pravidelnej osobnej tradícii vedie. Ide o prirodzený zážitok slobody. Žiadne „deadliny“ pracovných úloh ani otázky typu: „Mami, bolia ma nohy, kedy už tam budeme?“ Odpútanie sa od bežných problémov mi automaticky rozširuje priestor na vnímanie prírody a sveta okolo. Bez konkrétneho očakávania samovoľne prichádzajú riešenia a rôzne nápady, čo ďalej so svojím životom.
Teraz už s úsmevom spomínam na nočné stretnutie s diviakom a za svetla sa to zdá ako vtipná story. V noci to však bola výzva.
Inokedy som si zase užila blúdenie bez GPS signálu, besnenie živlov, smäd bez kvapky vody a žiadnu studničku na dohľad. Pri osamelom putovaní si s tým všetkým človek musí vedieť poradiť. Keď to zvládne, odnesie si z lesa väčšiu silu a sebadôveru.
Adventure therapy, mindfulness, lesná terapia a ďalšie nové sebarozvojové smery majú jeden spoločný atribút: návrat človeka k svojim koreňom. Do prírody. K sebe a k svojim schopnostiam.
Blížim sa na „Studeňák“ – môj dnešný cieľ. Chvíľu sa kochám krásnym výhľadom, zatiaľ čo od severu prichádzajú sivé mraky. Zdá sa, že dnes v noci bude pršať, a ja tomu musím prispôsobiť výber miesta na spanie. Cez trekingové palice neskôr napínam plachtu, aby ma dážď neprekvapil. Len čo sa potom po večeri schúlim do spacáku, začína sa ozývať dobre známe kvap, kvap, kvap. Na plachtu vyklopkáva svoj rytmus prichádzajúci dážď a ja pritom spokojne zaspávam – uprostred lesa, a predsa ako doma. Na osamelom putovaní k sebe a svojim koreňom.
