Teraz sa v sede so skríženými nohami krčí v plytkej snehovej jaskyni, ktorú si vyčerpanými rukami vyhĺbil tristo metrov pod vrcholom takmer dva kilometre vysokej hradby z temnej skaly a nevyspytateľného ľadového príkrovu. Varovne ju nazývajú Mordwand. Vražedná stena. Na ôsmy deň výstupu ho mrazivá decembrová búrka uväznila vo vnútornostiach tohto desivého obra, ktorého prvá porážka si vyžiadala toľko ľudských životov. Karl Mehringer, Max Sedlmayr, Willy Angerer, Edi Rainer, Anderl Hinterstoißer, Toni Kurz. Ako memento nerovného súboja človeka s prírodou sa duchovia smutných hrdinov plazia v zbesilej víchrici, ktorá ohlodáva steny Eigeru. Stane sa Jeff Lowe ďalšou obeťou smelých horolezeckých ambícií?
Lezenie pre neho vždy predstavovalo taký prirodzený pohyb, že si človek, ktorý ho pozoroval pri výstupoch, musel povedať, že to nie je nič ťažké. Na fotografii z roku 1979, keď predviedol svoje ohromujúce sólo na takmer sedemtisícový Ama Dablam, stojí Jeff Lowe na skalnatom hrebeni, blonďavé kučery mu vykúkajú spod háčkovanej čiapky do riedkeho himalájskeho vzduchu, hustá hmla zahaľuje hlbiny pod ním bezodným tajomstvom a on – opretý kolenom pravej nohy o stenu a s ľavou podrážkou na vratkom kameni pokrytom snehom – zatĺka do skaly skobu. Mal by to byť mimoriadne neistý postoj, ale on pôsobí absolútne v pohode. Celkom oprávnene ho uznávali ako najlepšieho amerického alpinistu svojej generácie.
Ako iba sedemročný vystúpil Jeff Lowe s otcom a bratom Gregom na vrchol majestátnej pyramídy Grand Teton. Ako tínedžer preliezol množstvo nových ciest v okolí ich domova v Ogdene v štáte Utah. A keď oslávil dvadsiate prvé narodeniny, odhodlal sa s bratrancom Georgeom k pokusu o prvý zimný výstup impozantnou západnou stenou hory Grand Teton, ktorú už dobre poznal. Po troch dňoch lezenia stáli v prudkom vetre na vrchole, ale najväčšie ťažkosti ich ešte len čakali. Jeff neskôr prezradil, že to bol najhorší zostup, aký kedy zažil. V tej biede – sužovaných šialeným počasím, minimálnou viditeľnosťou a večne zamotanými lanami – ich držala nad vodou vidina lyží ukrytých pod stenou a čerstvého prašanu v kaňone Garnet. Miloval lyžovanie.
"Prvovýstupy som vždy považoval za umelecké diela. Nie za súťaženie o triumfy."
Mnoho ľudí vtedy chcelo opakovať slávne výstupy, ale Jeffa vždy priťahovalo objavovanie nového. A tak v zime 1974 spolu s Mikeom Weissom vybalili svoje vybavenie v snehu pod zamrznutým vodopádom Bridalveil Falls v Colorade. Ľadová stena nad nimi bola pre horolezcov vtedy úplnou neznámou. Ani oni dvaja netušili, či technicky náročný výstup zapadne do repertoáru ich schopností. Ale keď po desiatich a pol hodinách tvrdého boja zasekli čakany nad vrcholom ľadopádu, začali sa smiať a váľať v snehu ako šteňatá. Mali radosť, akoby sa im práve podaril zločin storočia. A ich výkon možno nebol o nič menší, len legálny, pretože si uchmatli prvenstvo najťažšej ľadovej cesty sveta. Po štyroch rokoch sa však tento počin zmenil už len na spomienku, a tak sa Jeff Lowe vrátil. Tentoraz sám. A sólovým výstupom na 120 metrov vysoký ľadopád opäť posunul hranice možného.
Ako ostrie noža prerezáva oblohu nad Karakoramom 2500 metrov vysoký severný hrebeň hory Latok I (7145 m), ktorý tvorí neprístupná žulová masa ledabolo pokropená snehovou polevou. Zámer vystúpiť po tomto vyzývavom ostrí na vrchol v dokonale alpskom štýle sa v roku 1978, keď pod horou stáli Jeff Lowe, Jim Donini a Michael Kennedy, zdal prinajmenšom veľmi ambiciózny. Expedičný štýl s postupným budovaním výškových táborov, fixovaním náročných úsekov a opakovaným vynášaním materiálu však pre túto trojicu predstavoval ťažkopádny prežitok. A spoločnými silami naozaj rýchlo a takmer bez problémov dosiahli druhý bivak v šiestich tisícoch metrov.
Lenže šesť dní trvajúca búrka nemala pre ich úmysly pochopenie. S polovičnými prídelmi jedla a len hŕstkou nádeje sa krčili v malom stane a čakali, kým sa počasie zlepší. Keď sa obloha na siedmy deň vyjasnila, rýchlo prekonali kľúčové miesto steny, a to napriek vírusu, ktorý od začiatku expedície oslaboval telo Jeffa Lowa. Pôvodne rátali s najviac dvojtýždňovým výstupom, ale po dvadsiatich dňoch v stene im stále zostávalo 250 metrov ťažkého lezenia na vrchol. Pričom Jeff prišiel o všetku energiu. Napriek tomu sa nasledujúce ráno pokúsili o vrchol, ale niekoľko desiatok metrov od cieľa sa stav Jeffa Lowa katastrofálne zhoršil. Na cestu hore už nikto ani nepomyslel. Museli bezvládneho kamaráta dostať dole. Rozbehol sa boj o život, v ktorom sa pred nimi rysovali štyri dni zostupu s ťažko predstaviteľnými osemdesiatimi piatimi dĺžkami zlaňovania. Jim Donini sa neskôr zveril, že si vtedy pod vrcholom myslel, že Jeff Lowe noc neprežije. Prežil. A dodnes sa nikto ďalší nepokúsil ich nedokončené dielo zavŕšiť.
"Latok mi ukázal, ako ďaleko môžem zájsť v tíme skutočných priateľov."
O rok neskôr sa Jeff Lowe stal súčasťou veľkej expedície na Ama Dablam (6812 m) a ako jej člen aj vystúpil na vrchol hory, ktorej názov sa prekladá ako „Matka s perlovým náhrdelníkom“. Ale zatiaľ čo všetci v základnom tábore oslavovali úspech, on sedel mrzutý bokom. Výstup vedený štýlom, ktorý by sme mohli nazvať obliehaním, ho vôbec neuspokojoval. O tretej hodine nasledujúceho rána vyrazil na vrchol znova. Iba on sám. A neznámou južnou stenou. Po 1300 metroch lezenia v teréne zo skaly, snehu aj ľadu opäť stál na vrchole Ama Dablam a ešte popoludní v ten istý deň sa vrátil do základného tábora. Teraz bolo – podľa jeho pravidiel – všetko v poriadku.
Jeff Lowe dokázal vyliezť sólo línie, o ktorých si mnohí mysleli, že sa liezť nedajú. Na to však potreboval vybavenie, ktoré zodpovedalo jeho vysokým nárokom. Vybavenie, ktoré neexistovalo, kým ho Jeff Lowe a jeho bratia nenavrhli. "Mal schopnosť nájsť skvelé línie. Mal schopnosť ich vyliezť a dokázal si vyrobiť nástroje, ktoré mu to umožnili," povedal lezecký spisovateľ Doug Robinson.
V roku 1967 vytvoril Jeffov starší brat Greg Lowe prvý batoh s vnútorným rámom na svete – základ všetkých moderných batohov – a spolu s ďalším zo súrodencov, Mikeom, založili v roku 1972 značku Lowe Alpine, pod ktorou uvádzali na trh ďalšie inovácie, ktoré prichádzali spolu s ich novými ambicióznymi cieľmi v horách. Zatiaľ čo Mike a Greg sa starali o obchodnú stránku, Jeff liezol po horách, navrhoval a testoval. A vďaka svojim výkonom, ktoré už presahovali hranice horolezeckej komunity, sa samozrejme stal tvárou značky Lowe Alpine.
Pokusy o vlastné podnikanie však Jeffovi nevychádzali. Inovatívne úspechy jeho firiem Latok Mountain Gear a Cloudwalker zatienila jedna veľká finančná katastrofa. V roku 1988 – v tom istom, keď sa mu narodila dcéra Sonja – usporiadal v americkom Snowbirde v Utahu vôbec prvé preteky v športovom lezení. Samotní horolezci boli z organizácie akcie nadšení, ale Jeff Lowe prerobil kopu peňazí a v roku 1991 skončil v bankrote a rozvedený. Nezostávalo mu už nič iné než lezenie.
"Keď sa veci v mojom živote zhoršovali, zistil som, že dlhé a tvrdé lezenie mi pomôže dostať sa späť."
Pod ľadovou maskou, ktorá mu pokrýva tvár, a za doškriabanými sklami lyžiarskych okuliarov Swans s bielym rámom len ťažko spoznať toho večne usmiateho človeka, akým Jeff Lowe bezpochyby bol. Celú noc a deň sa triasol od zimy. Nepriehľadná fujavica, ktorá vytrvalo obrusuje svahy Eigeru, nepoľavuje ani na okamih a jemný prachový sneh sa votiera pod tropiko, ktoré má chrániť vchod do studenej bivakovacej jaskyne. Prichádza ďalšia trpká noc. Hodiny sa vlečú a on upiera zrak na fotku svojej dvojročnej dcéry – jediný svetlý bod, ktorý uprostred temnej ničoty rozjasňuje žltá žiara čelovky. A zrazu akoby sa jeho vedomie oddelilo. Cíti nízke, hlboké vibrácie. Zvuk, ktorý od toho neuveriteľného sólového výstupu na Ama Dablam nepočul. Najprv tomu nerozumie. Ale potom...
"Konečne som stretol sám seba a vibroval uprostred svojho vesmíru.“
Nasledujúce ráno už nemôže dlhšie čakať. Slabnúca snehová búrka mu ponúka časovo obmedzený priestor na dokončenie výstupu. Lenže únava z predchádzajúcich dní, keď osamote, meter po metri, zdolával doteraz neprestúpené partie tejto alpskej steny, takej nepriateľskej k odvážlivcom, otupuje jeho zmysly. Hrot ľavého čakanu sa odrazí od tvrdého výčnelku a Jeff padá. Rotuje vo vzduchoprázdne, kým v záblesku prezretia nezazrie mestečko Grindelwald o dva kilometre nižšie. Po asi dvadsaťmetrovom bezvládnom kotúľaní sa po vetrom ubitom snehovom svahu zapruží istiace lano a kyvadlovým pohybom ho vrhne priamo do ľadovej steny. Takmer v bezvedomí lapá po dychu. Bolesť však opäť zbystrí jeho pozornosť. Presnými a svižnými pohybmi teraz ukrajuje posledné výškové metre k ramenu západného hrebeňa Eigeru. Už nezostáva veľa.
Na dohľad od vrcholu ho však istiace lano ďalej nepustí. Jeho druhý koniec pripevnil k batohu, ktorý zahrabal do snehu o päťdesiat metrov nižšie. Musí teda svoj koniec lana ukotviť tam, kde práve skončil, zlaniť späť po batoh a celú dĺžku vyliezť znova – istený zhora. Takýmto spôsobom samoistenia zdolal väčšinu steny. Ako pri všetkých svojich výstupoch trval Jeff Lowe na najčistejšom možnom štýle – nepripúšťal vŕtané nity ani iné technické pomôcky. Lenže práve teraz búrka znova naberá na sile. Prekliatych dvadsať metrov, ktoré mu chýbajú na vrchol! Tím jeho priateľov pod horou mu vysielačkou posiela radikálny návrh: "Odviaž sa od lana a vylez bez istenia na hrebeň. Pošleme po teba vrtuľník." "Ani náhodou," znie jeho prvá myšlienka. Ale kozmické prezretie v ľadovej jaskyni a fotka anjelskej tváričky jeho dcéry prevážia nad akoukoľvek inou úvahou. Jeff Lowe odhadzuje lano, batoh, ktorý už nebude potrebovať, necháva napospas večnému snehu Eigeru a na ramene hory nastupuje do vrtuľníka.
Misia sa skončila. Deväť osamelých dní v najťažšej alpskej stene vracia Jeffa späť na trať. Tento výstup je jeho majstrovským dielom. A aj duchovnou premenou.
"Bol to začiatok zmenenej perspektívy, ktorá osvietila zvyšok môjho života."
Metanoia v ponímaní antických gréckych klasikov vyjadruje zmenu zmýšľania. A práve takým menom obdaril Jeff Lowe svoju extrémne náročnú diretissimu v severnej stene Eigeru. Cestu na hranici možného, ktorej sa dostalo jediného zopakovania, a to až po dlhých dvadsiatich piatich rokoch, na tretí pokus trojice svetových alpinistov Thomas Huber, Roger Schaeli a Stephan Siegrist.
Okolo roku 2000 Jeff prvýkrát nečakane spadol. Na rovnej zemi. Telo mu poslalo varovanie. Odvtedy sa jeho motorika a rovnováha začali rýchlo zhoršovať. Lekári spočiatku usudzovali na sklerózu multiplex, ale s čoraz horším stavom rozpoznali príznaky amyotrofickej laterálnej sklerózy – známej aj ako choroba Lou Gehriga. Jeff Lowe, ktorý sa kedysi v tých najťažších stenách sveta pohyboval s pozoruhodnou ľahkosťou, zostal pripútaný na vozík a jeho myšlienky tlmočil do sveta počítačový hlas menom Ryan. Ešte oveľa viac než jeho výkony v horách však zostala pre jeho okolie nepochopiteľná odvaha, s akou sa svojej chorobe postavil. Humor ho nikdy neopustil.
Michael Levy v Loweovom nekrológu pre magazín Rock and Ice spomína, ako sa Jeffa pri ich poslednom stretnutí na veľtrhu Outdoor Retailer v Denveri v roku 2018 opýtal, aké mal leto. A on po minúte ticha s drzým úsmevom odpovedal: "Tento rok som veľa neliezol."
Inak liezol, kým mohol. Úplne obdivuhodne.
