Možno to aj k tvojim ušiam kedysi doľahlo: „Lezenie ťa živiť nebude. Radšej sa poriadne uč!“ Tým uvedomelejším z nás to všetko dochádzalo. Ale aj tak sa učenie a budovanie kariéry v práci vždy odsúvalo na druhú, možno tretiu koľaj. Človek radšej nahádzal do batohu štrnásť dní staré prepotené oblečenie, jablko, sušienku, fľaškové pivo a zmizol do skál. Jóój, to je život, byť „crag rat“. Budem mať prácu? Budem mať na splátku hypotéky? Musím doma už konečne pripevniť tú poličku! Nič z toho ťa ale netrápi. Ty len premýšľaš, či pod kruhom pôjde slučka, alebo to zase bude boj na holé. Mal som stavy, že som do skál musel bežať, ako veľmi som sa tešil. 

Aj tebe sa podarilo prešvihnúť rodinnú oslavu, zabudnúť na výročie a naplánovať dovolenku, ktorá bavila len teba, pretože úplnou náhodou tam boli skaly? Sú aj takí, ktorí nestihli príchod svojho dieťaťa na tento svet – boli v skalách.

V časoch, keď som ešte chodil na strednú, sa mi podarilo vyhrať regionálne a okresné kolo v šplhu na lane. Organizátori z toho boli nadšení a hneď na víkend ma pozvali na republikové majstrovstvá. Moja odpoveď? „Nehnevajte sa. Cez víkend ideme do Ostrova liezť.“ Ktovie, mohol som urobiť kariéru v šplhu. Ale ja som bol v skalách.

Jasné, dalo by sa namietnuť: Taký pocit predsa zažíva každý, kto robí nejaký šport, ktorý má rád. Lezenie je však iné. Ten mix endorfínu, adrenalínu, strachu a eufórie ti tak chutí! A chceš ešte jednu dávku, aj napriek tomu, že tvoj tep pod kruhom poskakoval v rytme techna a zvierače ti od strachu takmer povolili. Tričko prepotené, piesok v ušiach, zodraté kolená, ale duša maximálne spokojná!

Lenže čo s tým? Čo s tou závislosťou? Ľudí okolo seba tým štveš. Vraj sa už nevieš rozprávať o ničom inom. Pri večeri nevnímaš pekne prestretý stôl, ani čo ješ. Len listuješ zamastenými rukami v sprievodcovi a hľadáš, ktorú cestu vylezieš zajtra. Lezeckým kumpánom voláš častejšie ako svojmu partnerovi a pri čistení zubov zaujato zvieraš kefku najprv zatvoreným a potom hneď pootvoreným úchopom, aby v skalách brala lišta. 

Rodina, práca, povinnosti – ako to všetko rozdeliť a nič nezanedbať? A ako do toho zakomponovať lezenie?

Veď ten týždeň má len sedem dní!

Máte niekto recept, ako na to?