Charakteristické zapraskanie ohňa zažalo nový deň. Priložil som hrubšie kusy dreva, na improvizovanom sušiaku som upravil vlhké veci, aby doschli, a sadol som si k ohňu. Užíval som si teplo, ktoré rozdával na všetky strany. Oheň dodáva atmosféru večeru, ránu aj chladnému či daždivému dňu. A čas pri ňom strávený je vhodný na zamyslenie.
„Namiesto kúpeľne rybník, pitnú vodu nájdeš v barele, zohreješ sa jedine pri ohnisku, jedlo sa pripravuje v provizórnej kuchyni, ustlať si môžeš v stane, prípadne pod plachtou. Jo, a nie je tu elektrina, tak určite príď!“ znelo pozvanie môjho kamaráta.
Takže komfort a sloboda, pomyslel som si úplne vážne – bez irónie a povzdychu.
Čo ma však lákalo najviac, bola skutočnosť, že sa tejto prapodivnej akcie zúčastňujú rodičia spolu s deťmi. Všetci sa stávajú súčasťou nielen programu, ale aj chodu tábora. Posúď sám, čitateľ: deti trávia väčšinu dňa aktívne – zdôrazňujem aktívne – so svojimi rodičmi. Čo pre ne predstavuje, aspoň v mojich očiach, to najlepšie, čo ich navzájom môže stretnúť. Pracujú, plánujú, hrajú sa aj súťažia – a všetko spoločne. Treba podotknúť, že nejde o tábor združujúci nejakú skupinu, ktorá je týmto smerom vyslovene nasmerovaná, ako napríklad skauti. Tu sa stretávajú ľudia z miest aj dedín, viac, ale aj menej zruční a zvyknutí na život v nekomfortnej zóne.
Týždeň sa mi naskytla možnosť pozorovať celé to dianie. A akoby som sa vrátil späť v čase. Chystanie dreva, práca v kuchyni vrátane umývania riadu, upratovanie obývaného priestoru, ku ktorému patrili provizórne umyvárne, latríny a okolie jamy na bioodpad. Všetky tieto činnosti mali jedno spoločné: spoluprácu. Pridanou hodnotou toho všetkého sa stala spoločná práca rodičov a detí.
To, čo dnešnej rádoby modernej spoločnosti chýba, sú základy spolužitia a nutnosť spolupráce. Naše spoločné svety sa často delia na izby v našich príbytkoch, uzatvárame sa do miestností a skupín na sociálnych sieťach a zážitky si odovzdávame prostredníctvom dátových sietí. Máme desiatky, stovky a niekedy aj tisíce virtuálnych priateľov, ktorí sa však rozplynú zhasnutím obrazovky zariadenia. V tábore sa však pohybujú ľudia z mäsa a kostí. Stoja na druhej strane klady, ktorú spoločnými silami vlečiete z lesa, rovnako ako ťahajú za opačný koniec píly. Štiepu drevo, pripravované, aby bolo všetkým teplo a aby aj ostatní mohli jesť jedlo, ktoré sa bez ohňa, horiaceho práve vďaka tomu, že je doňho čo prikladať, neuvarí.
Napadá mi myšlienka, či skôr otázka: „Vrátili sme sa v čase, alebo iba na miesto, na ktorom budeme musieť znova začať?“
Súťaže, preteky, hry, výučba zálesáckych zručností, nacvičovanie divadelných scénok, gitary, spev. Ešte teraz vidím roj iskier, ktoré vzlietli po priložení dreva na oheň a pridali sa tak ku hviezdam na nočnej oblohe, ktoré boli svedkami toho všetkého. Koľkí z nás by to chceli a koľkí z nás by to mali zažiť?
Že to nie je možné? Že by si tam nevydržal ani deň, čitateľ? Verím ti. Ale ty zase ver, že odolnosť sa nevypestuje pozeraním filmov, skúsenosti nenazbieraš z príručiek a zážitky nezhmotní cudzie rozprávanie. To všetko sa musí zažiť a prežiť, až nakoniec zistíš, akú životnú výhru predstavujú napríklad dobré topánky, ktoré ťa ochránia pred vodou a blatom, pretože problém nie je blato na topánkach, ale blato v topánkach.
Prajem ti peknú jeseň nielen v dobrých topánkach a oblečení, ale aj s pozitívnym prijatím všetkého, čo ti ponúkne, a so všetkým, čo si schopný prijať.
