Nie je úplne nutné ísť zbytočnému riziku naproti. Akousi príručkou môže byť Desatoro zásad bezpečného správania pri pohybe v horskom teréne, ktoré vydala česká Horská služba. Prepisovať ho sem netreba, ľahko ho dohľadáš na webe (nájdeš ho napríklad na oficiálnych stránkach Horskej služby ČR – pozn. red.). Horskí matadori si môžu vyskúšať, koľko bodov z tých desiatich dajú „na prvú dobrú“, a vo všeobecnosti nie je od veci si desatoro z času na čas pripomenúť.
Ani pri najlepšej vôli však nad všetkým kontrolu jednoducho nemáš. Určite to poznáš – láka ťa vydávať sa do neznáma a dotýkať sa hraníc svojich možností. Ale občas sa tak dostaneš do situácie, ktorá ťa ochromí. Na miesto, ktoré leží za hranou tvojich schopností alebo síl.
Čo presne tým myslím? Napríklad sa prižene búrka, zatiaľ čo ty visíš na oceľovom lane ferraty. Alebo sa zasekneš uprostred skalnej steny, kde jedinou možnosťou postupu je príliš náročný krok, na ktorý ti už, zdá sa, nezostávajú sily. Ale stávajú sa aj také „hlúposti“, keď ti na úzkom chodníku vinúcom sa nad zrázom ujde kameň pod nohou a ty sa zrazu šúchaš dole. S trochou šťastia to dopadne bez podstatných následkov a získaš len novú hraničnú skúsenosť.
Niekedy to však dobre nedopadne. Ocitáš sa v život ohrozujúcej a mimoriadnej situácii. Či sa to týka nás samých, alebo tých druhých, naše telo reaguje automaticky. V prvej fáze dochádza k mobilizácii energie. Nervový systém zvýši tep, zrýchli sa ti dych, začneš sa potiť a svaly končatín sa mohutne zásobia krvou, čím sa telo pripraví na dve prazákladné stratégie – boj, alebo útek. Každý reagujeme inak, ale väčšinou sa snažíme situáciu nejako zvládnuť a dostať sa rýchlo do bezpečia. Aj v takom prípade šťastie praje pripraveným. Nosiť so sebou lekárničku, ovládať prvú pomoc a vedieť, kam volať o ďalšiu pomoc – zautomatizované reakcie eliminujú následky chýb spôsobených panikou a vedú k efektívnejšiemu riešeniu situácie. Nie je preto od veci raz za čas absolvovať kurz prvej pomoci. Dokonca už existujú aj také, ktoré sa špecializujú priamo na prvú pomoc v horskom prostredí.
Ja mám pomerne nedávnu skúsenosť s pádom v skalnatom teréne. Privodila som si tržnú ranu na nohe, pomliaždenie ruky a slabý otras. Žiadny extrém – spravilo to desať stehov, punkcia hematómu a pokojový režim. Pohoda, dalo by sa povedať. Lenže nie celkom. Hlavou sa mi ešte pekných pár dní preháňalo tisíc a jedna myšlienok. Čo som mohla a mala v tej chvíli urobiť inak, lepšie? Čo všetko sa ešte mohlo stať? Bola som lapená v začarovanom kruhu opakujúcich sa úvah. Zle som sa sústredila a horšie sa mi zaspávalo. Moje rozhovory sa neustále stáčali k úrazu. Trvalo to síce len týždeň, ale dosť ma to desilo. Až mi kamarátka psychologička musela pripomenúť, že ide o normálnu reakciu na nenormálnu situáciu, ktorá ma stretla. Aj keď sa človek nezraní nijako vážne alebo sa len stane svedkom nehody, dušu to na chvíľu ochromí. Nielen telo potrebuje čas a starostlivosť, aby sa znova dalo dokopy.
Na rozdiel od prvej pomoci sa však o tomto veľa nehovorí. Pritom môže pomôcť niekoľko jednoduchých krokov:
Keď sa stav nezlepšuje a trvá dlhší čas, je rozumné kontaktovať odborníka – psychológa či psychoterapeuta. Po vážnych nehodách alebo blízkom stretnutí so smrťou sa totiž môže objaviť posttraumatický syndróm, ktorý si vyžaduje ešte oveľa väčšiu starostlivosť. A ver, že navštevovať svojho psychológa nie je žiadne stigma, naopak.
Hraničná skúsenosť, alebo aj tá „za hranou“, ktorú prežiješ a spracuješ, je pre tvoj ďalší život veľkým obohatením. Len keď sa púšťaš do odvážnych vecí, žiješ autentický a naplnený život.
