Odvtedy už ubehlo veľa rokov. Pamätám si, ako som o tejto ceste prvýkrát čítal v knihe Radovana Kuchařa „Desať veľkých stien“. Hneď som vedel, že toto je presne cieľ, o ktorý sa chcem raz pokúsiť. A tak stojím na ľadovci Leschaux – podobne ako pred rokmi Cassin – a pozerám hore. V hlave sa miešajú najrôznejšie pocity. Pokora, odhodlanie, strach. To všetko sa mi točí v hlave ako reťazový kolotoč. Stena na mňa robí veľký dojem. Presne taký, aký chceš urobiť pri prvej návšteve u rodičov svojej frajerky. Bude to veľká výzva. Ideálna na test nielen mojej odolnosti, ale aj nových horolezeckých topánok Asolo Eiger XT EVO GV.
V takej veľkej stene, ako je Grandes Jorasses, môže človeka stretnúť ledačo. Obzvlášť keď v nej strávi tri dni, počas ktorých sa vystriedajú snáď všetky ročné obdobia. Bolo nám horúco, potom zima. Chvíľu sme sa topili v pote a potom – pre zmenu – vo vode, ktorá nás kropila v podobe dažďových kvapiek. Ani snehovým radovánkam sme sa nevyhli. Ale za všetkých týchto podmienok zostávali moje nohy v teple. Už keď som si topánky Asolo Eiger prvýkrát obul, pocítil som na nohách pocit ako nikdy predtým. To teplo! Odkedy ich mám, k stavu, keď človek prichádza o cit v prstoch na nohách, som sa ani nepriblížil. Aj keď som hodinu stál v mokrom snehu a istil Ondru v asi najbláznivejšej dĺžke celej cesty, nohy mi nepremrzli. Čo by som rád povedal aj o prstoch na rukách a zvyšku tela, ale bohužiaľ nemôžem. Bola strašná kosa.
Komfort v stene tiež výrazne zvýši, keď si ráno po núdzovom bivaku môže človek skočiť do topánok a zahriať skrehnuté prsty. Alebo keď po celom dni v lezečkách vkĺzne do pohodlnej topánky, ktorá nikde netlačí a nestláča. Toto sa stáva asi najväčšou devízou topánok Asolo Eiger. Ale možno aj drobným úskalím. Samotné lezenie nám dalo poriadne zabrať. Ale nie toľko ako následný zostup. Trojhodinové šľapanie po ľadovci za tmy, hmly a výdatného dažďa sa prejavilo – premoklo nám úplne všetko vrátane topánok. Materiál, ktorý tvorí ich vonkajšiu izoláciu, vodu nasával a nasával a ja som potom topánky dlho sušil na slniečku. Jedným dychom však treba povedať, že aj keď topánky skončili nasiaknuté ako špongia, tepelný komfort sa nezmenil.
Fast and light – štýl, ktorým sa snažia zdolávať steny najlepší horolezci sveta, vyžaduje od všetkého materiálu nízku hmotnosť, no pri zachovaní maximálneho možného výkonu. Aj keď som Grandes Jorasses liezol skôr v old school štýle slow and heavy, zaoberaniu sa hmotnosťou som sa aj tak nevyhol. Od sedáka cez batoh až po topánky som potreboval mať so sebou technické a funkčné vybavenie. Asolo Eiger toto splnili vo všetkých smeroch. Hmotnosť 710 gramov je naozaj jedna z najnižších v danej kategórii. Keď som topánky nemal na nohách, viseli pripnuté na sedáku a nijako mi nekazili pôžitok z lezenia.
Samozrejme, na topánkach nechýbajú výstupky na upínanie automatických mačiek a climbing zóna v špičke podrážky. Ďalším príjemným prvkom je systém rýchloviazania, vďaka ktorému nemá človek problém zaviazať si topánky ani v hrubých palčiakoch.
Čo ma na topánkach Asolo Eiger XT EVO GV veľmi bavilo, je malé textilné očko v špičke – na začiatku vrchného zipsu. Zdanlivá drobnosť, ktorú by človek na prvý pohľad odsúdil ako vec na nič. Ha! Opak je však pravdou. Očko umožňuje topánky kamkoľvek bezpečne a pohodlne zavesiť. Na sedák, na štand, na batoh alebo na šnúru pri sušení. Keď totiž človek topánky zavesí za šnúrky, zostanú v polohe komínom hore a dovnútra naprší. Ak ale použije toto malé očko, budú visieť obrátene – komínom dolu – a ráno vkĺznu nohy do suchého. Milujem, keď výrobca premýšľa nad tým, čo vyrába.
Hoci Walkerov pilier tvorí z veľkej časti skala, lezečky som mal na nohách sotva pol dňa. Vo väčšine pasáží mi boli oporou práve tieto rakety Asolo Eiger. V položenej sutine, na mokrej skale, v roztopenej brečke pripomínajúcej sneh a tiež v pomerne ťažkých lezeckých pasážach som sa cítil komfortne. Snáď to bolo tým, že tieto topánky nepatria k tým najtvrdším na trhu. Samého ma prekvapilo, aká je podrážka relatívne ohybná. Avšak presne toto človek potrebuje vo chvíli, keď stojí na hladkej platni a chce urobiť krok na trenie. A pritom ani ustáť malú lištu nepredstavovalo problém.
Asolo Eiger XT EVO GV som mal aj v Tatrách pri prelezení cesty "Havranie vlasy" (M5) alebo pri lezení drytoolov u nás za domom v Jeseníkoch a ani v technickejších veciach s obtiažnosťou M7 som v mäkšej podrážke nepocítil problém. Skôr v tom vidím ich prednosť. Vo chvíli, keď treba ísť po tvrdšom povrchu, v sutine alebo po ľadovci, noha toľko netrpí a chôdza sa stáva oveľa pohodlnejšou.
Nič a nikto nie je dokonalý, a tak aj tieto topánky narážajú na drobné nedostatky. Aj keď nedostatky je silné slovo. Prednosti, ktorými vynikajú, ich jednoducho k týmto slabším miestam predurčujú. Ide o ľahké topánky. Nízka hmotnosť je ich najsilnejšou zbraňou, ale zároveň sa v nej skrýva aj tá drobná slabosť. Vrchný softshellový návlek skvele izoluje od chladu a nič neváži. Bohužiaľ, to je príčinou nižšej odolnosti voči roztrhnutiu. Nie je to koža. Keby však boli Asolo Eiger XT EVO GV kožené, stratili by práve na tej svojej elegancii a ľahkosti, ktorou vynikajú.
Najhorší na lezení Grandes Jorasses je zostup dolu. Nekonečné šľapanie, zlaňovanie, hrabanie sa v sutine. Človeku stále niečo padá na hlavu alebo je po členky zapadnutý v štrku. Na špičke topánok sa po tejto drine objavilo pár malých roztrhnutých dierok. Nič, čo by nespravila ihla, niť a trocha lepidla. Ale predsa je dobré počítať s tým, že ak človek plánuje dlhší čas kodrcať sa v sutine, tieto problémy môžu nastať. Pre dokreslenie situácie však: prilba dopadla oveľa horšie než topánky.
Víťazom sa teda stáva: Asolo Eiger XT EVO GV!
Tieto topánky dali stene za vyučenú. Stena sa bránila a snažila sa odolať. Nedala sa len tak, ale proti týmto topánkam nemala šancu. Dá sa to však považovať za víťazstvo? Áno, miestami to bol boj. Ale keď sme vyliezli hore, necítil som pocit víťazstva. S horou som nepretekal. Žili sme spolu. Celé tri dni sme sa navzájom spoznávali, doberali a oťukávali. Na začiatku sa možno objavili ambície jeden druhého pokoriť. Nakoniec sme sa však lúčili skôr ako dobrí priatelia než ako víťaz s porazeným.
