Ako, aby bolo jasné... pôvodne som s ním ísť nechcel. Lenže som zistil, že do svojho 19. batohu sa jednoducho s celou fototechnikou, stanom, spacákom, ľadovcovou výbavou, jedlom a dvoma tričkami na 14 dní nezbalím. Tak mi chalani poslali tento Lowe Alpine Altus s objemom 52 - 57 litrov a bez piatich tyčiniek, dvoch instantných kaší a jedných ponožiek, ktoré nakoniec museli zostať doma, som sa doň zmestil.
Uf! Radšej budem hladný, ako by som mal nechať doma teleobjektív.
Vlastne to vôbec nemôžem vystáť. Keď mi nejaké vybavenie visí zvonku na batohu. Chcem mať pekne a kompaktne zbalený batoh. Jednak, aby som nevyzeral ako strašiak. A jednak, aby ma nič tým svojím hojdavým pohybom nerozptyľovalo pri chôdzi a lezení. To by mi z toho asi šibalo. A po prelete cez pol zemegule by mi na páse v Biškeku vyšla sotva polovica vecí.
Takže keď som odovzdával svoj batoh na Letisku Václava Havla, zostala na ňom zvonku pripevnená iba karimatka. Dokonca aj čakan som napchal dovnútra. Takže v pohode. Som spokojný. Môžeme vyraziť do hôr!
"Preboha, dajte zo mňa dole tú 20-kilovú krysu. Ďalej už nejdem. Staviame stan!" Pravda, po 20 hodinách na ceste, keď nám časový posun zobral väčšinu noci, som bol fakt mŕtvy. Na druhej strane, ten široký bedrový pás mojim ramenám celkom dosť odľahčil. Vďaka zaň! Aj za ten anatomicky tvarovaný chrbát. Staviame stan, zo spodnej komory vyťahujem spacák, hádžem Altus pod hlavu a dobrú. Zajtra nás čaká výdatnejšia porcia. 1400 výškových metrov do Hotela Korona. Žlté plechové búdy na okraji ľadovca v 4000 metroch. To sa zase nevyspím, ako ma bude bolieť hlava.
Pretože tento záber je na teleobjektív ako stvorený. Akurát, že ten trčí zahádzaný pod fľašou s vodou, perovkou, energetickými tyčinkami a náhradným oblečením. Hmm, dávať ťažké veci dole k chrbtu je síce fajn pre správne rozloženie ťažiska, ale keď sa k tomu potrebujete dostať a nevyhádzať pritom polovicu obsahu batohu na sneh... No vidíš! Tak na toto je ten bočný vstup na zips dobrý. Hádžem batoh na zem, vyťahujem objektív, odfotím a zase ho pohodlne vrátim späť na svoje miesto. Vychytaná vec.
Neznášam sutinu! Grrr! A teraz tu trčím v polovici kopca, všetko okolo mňa sa dáva do pohybu, len čo sa toho dotknem, a hore do sedla nám chýba ešte 200 výškových metrov. Aspoň keby sa mal človek o čo oprieť. Pravda, na batohu mám čakan. To by šlo. Ale tu v tomto bordeli som rád, že stojím. Ešte tak skladať batoh. A hľa... ruku za chrbát, palcom a ukazovákom vyháknuť sponu z hlavy čakana... a on ide dať dole z batohu, aj keď ho mám na chrbte. Šikovný, ten Altus.
Pekne sa ten Ťan-šan s nami hrá. Najprv sa schováme pred dažďom pod jedľami, aby o chvíľu začalo slnko piecť naplno. Práve keď šliapeme do toho brutálneho stojáku. Nič, vyzliekam bundu. Rýchlovka. Šup s ňou do pružného predného vrecka. To v Lowe Alpine vymysleli fakt dobre. Okrem bundy sa tam dokonca zmestí aj vrecko s odpadkami za posledné tri dni tu v krajine nikoho.
No a teraz, keď sme sa vyškriabali až sem – k jazeru Alakol (mimochodom totálne zamrznutému) – začína snežiť. Tak čo? Tak utekáme dole! Chumelí a chumelí. Pršiplášť na batoh ani nedávam, lebo sa mi nechce v tom svinstve zastavovať a niečo také riešiť. Radšej idem. A robím dobre. Tento batoh niečo vydrží. Aj toto dvojhodinové sneženie. Veci vnútri mám stále suché.
... ako rýchlo mám batoh každé ráno zbalený. Pravda, som minimalista, veľa vecí nemám a v balení mám prax. Ale tento Lowe Alpine Altus je tak dobre vymyslený, že každá vec má svoje miesto. Vreciek a vrecúšok nemá ani veľa, ani málo. Proste akurát. A ten horný vstup je výnimočne priestranný. Čo vám budem rozprávať, dámy a páni. 25. batoh je celkom možno môj posledný. Takto vyzerá láska na celý život.
