Zrodilo sa to ako taký ten spontánny nápad, keď si poviete: "Tak dobre, Kirgizsko! To znie dobre, doma ma nič nedrží, idem!" A kúpite letenky. A až potom si zaobstaráte sprievodcu, kde hneď na druhej strane zistíte, že v polovici mája sa do Kirgizska vôbec nechodí, pretože v horách leží kopa snehu a panuje tam neskutočná zima. Čo by tam kto robil. Lenže práve toto bola nakoniec naša výhra. Ak sa totiž Kirgizsko považuje za divokú krajinu, tak v tomto období bolo ešte divokejšie. Ešte opustenejšie. A ešte krajšie.
Pretože ono to všetko príde samo a plány aj tak existujú len preto, aby rozosmiali Boha. Alebo skôr Alaha, tu v Kirgizsku. Takže o piatej ráno v príletovej hale v Biškeku ešte stále nemáme ani poňatia, kam z letiska vyrazíme. Taxikári na nás preto dobiedzajú márne. Ďakujeme, nevieme. Nemáme plán. Nemáme ho ani o dve hodiny neskôr, keď nás polomŕtvych po prebdenej noci spovedá ďalší taxikár vo svojej obľúbenej kaviarni, do ktorej nás s vidinou tučného zisku na dvoch zmätených turistoch zatiahne. A plán nemáme ani žiadne ďalšie ráno počas dvoch týždňov v tejto úchvatnej krajine. Len nejakú predstavu a kopu príležitostí, ktoré nás vždy dovedú k tým správnym zážitkom.
Takže sa v tej kaviarni rozhodneme vyraziť do údolia Ala Arča hodinu a pol od Biškeku. A samozrejme, že nás ten taxikár hneď poriadne oberie. Ostatne ako každý prvý taxikár, ktorého v nejakej novej krajine stretnem.
Keby to bolo na mne, dám mu päť hviezdičiek. Ale tu hodnotenia na booking.com nezbierajú. Štyri lôžka asi nie sú dostatočná kapacita na zaradenie do ponuky. Parkovať sa dá len o 1800 výškových metrov a 1,5 dňa pochodu nižšie. Dátové pokrytie majú mizerné a kúrenie funguje, len keď svieti slnko. A navyše sa tu usadili myši. Nič pre dámičky. Okrem tých dvoch, čo visia na stene. Bohužiaľ, ani pod ich dohľadom sa mi nespí nijako úchvatne. Chýba kyslík. Bolí ma hlava. A nohy. Tabletka na spanie nefunguje ani ako placebo. Zabral až Ibalgin o štvrtej ráno.
Ale aj tak to bolo krásne prespať tu – v Hoteli Korona. Obklopení horami. Snehom, ľadom a prázdnotou. Ráno vzdávame výstup na rovnomenný vrchol nad nami. Počasie nám hádže polená pod nohy. Skúšame teda zdanlivo ľahší masív Pik Boks na druhom brehu ľadovca, ale vystúpime len strmým žľabom plným spadnutých lavín do sedla a tam sa dávame na ústup. Mixový hrebeň v hmle a fujavici nie je práve dvakrát lákavý. Mizneme do údolia. V snehu, daždi, zime. Večer rozložíme ohník a usušíme sa.
Ešteže sme okolo neho naukladali tú kamennú bariéru. To bolo len také krátkodobé osvietenie, že by sa to mohlo v noci hodiť. A teraz, keď nám vietor lomcuje s tropikom a budí nás zo spánku, mi už nie je ľúto, že som si pri ukladaní kameňov medzi ne privrel ukazovák. To prebolí. Hlavne nech už ten vietor prestane.
Zabalení v spacáku čakáme takmer do ôsmej, keď sa stanu dotknú prvé slnečné lúče, ktoré preliezajú hrebeň hôr nad nami. Čas naraňajkovať sa a vyraziť. Idem po vodu. A hľa... riečka zamrzla! A ja som si hovoril, že v noci bola celkom zima. Aby nie! Sme v 3050 metroch, obloha je úplne vymetená a kúsok nad nami už začína hranica snehu. Veď nás výstup do sedla pod vrcholom Elektro zahreje.
A zahrial. Grrr! Snehom sa nedá ísť. Je taký mokrý a mäkký, že sa každých pár krokov boríme po pás. To som nezažil. Takže musíme stúpať sutinou. Šmýkam sa. Potkýnam sa. Preklínam. V sedle to balíme. Radšej než toto si užijeme posledné dve hodiny slniečka pri stane. O šiestej aj tak zaliezame do spacáku. A vyhrabeme sa z neho až na druhý deň o ôsmej ráno.
"Nu, na mäso. Biznis. Charašo?" Ach jaj. Taká romantika to doteraz bola. Pätnásťkilometrové údolie, 150 voľne sa pasúcich koní... a oni ich tu chovajú na mäso. Najhoršie na tom je, že ani nemôžem povedať, že by som to nikdy nedal do úst. Pretože je dosť pravdepodobné, že počas predchádzajúcich dní v údolí som sa konskému mäsu nevyhol. Dávajú ho do všetkého. Ale to skvasené kobylie mlieko skúšať nebudem. To by som sa pos...
Dnes končíme v Bivaku Sirota na hranici lesa v 3000 metroch. A prekvapenie na koniec dňa – nie je tu voda. Normálne asi býva, ale keďže jazero Alakol, ležiace 600 výškových metrov nad nami, je ešte celé zamrznuté, v kamennom koryte netečie nič. Krčí sa tu – schovaný pred slnečnými lúčmi pod koreňmi stromu – len zhruba metrový kus tvrdého ľadu. Na rovinu – veľmi lákavo to teda nevyzerá. Ale to prevaríme, prefiltrujeme a v najhoršom zavrieme oči. A aspoň ten čakan nevláčime zbytočne. Bez neho by sme ten jediný kúsok vody tu v zemi nikoho mohli nanajvýš oblizovať. Fuj!
Keď sa na druhý deň okolo poludnia rozhliadame v obrovskom zamrznutom kotli jazera Alakol a márne hľadáme tú žiarivo modrú hladinu z pohľadníc, začína snežiť. Zase. Odchádzame. Teraz už sa sype. Dolu bude asi pršať. Ach jaj. Zase budeme baliť mokrý stan. Zostupujeme. A v údolí pršať nebude. Bude tam tiež snežiť. Tak snáď sa večer aspoň zohrejeme pri ohníku...
Inak si totiž neviem vysvetliť, prečo to do nás tá ženská hádže hlava-nehlava. Veď už to jedlo padá cez okraje stola na zem. Ak sme počas uplynulých desiatich dní strádali na instantnej strave z vrecúšok, tak počas tohto večera u miestnych doma tie kalórie rýchlo naberieme späť. A to pani domáca nevie, že nás už na obed zatiahla banda detí z Karakolu do jurty, kde sme sa s nimi prejedli až do prasknutia. Proste nás chcú zabiť jedlom. Na druhej strane – neskutočne dobrým jedlom z čerstvých surovín pozbieraných zo záhradky a od susedov. To sa nedá odmietnuť...
Posledné dve noci pred návratom do Biškeku trávime u miestnej rodiny na brehu jazera Issyk-Kul. Deti sa hrajú s čakanom a karimatkou a s mamou a babkou sa púšťame do rozhovoru, ktorý je asi taký hlboký, ako keď sa rozprávate so svojím psom. Angličtina v Kirgizsku proste nie je úplne univerzálny dorozumievací prostriedok. Asi sa začnem učiť po rusky.
Ráno si už ostrieľane najímame maršrutku do Biškeku – tento chlapík nás neoberie. A rovnými nohami skáčeme späť do zbesilej civilizácie. Nevidím veľký rozdiel medzi takým Bangkokom a týmto mestom. Snáď len tie motorky tu chýbajú. Nevrátime sa späť do hôr? Tam budeme sami...
