Rodená Parížanka. Práve sa skončila jedna vojna, keď sa narodila. A ďalšie temné mračná sa zhlukovali v diaľke, keď dvadsaťročná krajčírka zhrabla na kôpku ťažko zarobené peniaze, zamávala vežiam Sacré-Cœur a predrala sa cez ardenské lesy do Belgicka. Celý život nič nemala, ale syna šéfa svojej matky si kvôli posunu na spoločenskom rebríčku rozhodne vziať nemienila. To teda nie. A tak radšej ušla. A konečne našla život, aký sa jej páčil. Šila. A objavila horolezectvo. Každú nedeľu potom trávila s novými priateľmi na vápencových útesoch, z ktorých vrcholov celá odretá – ale šťastná – hľadela do stále kamsi uháňajúcich vôd rieky Másy a na Château de Freÿr na protiľahlom brehu, ktorého šľachtický majestát kontrastoval s jej záplatovaným oblečením. Cítila sa však takto dobre. Veľmi dobre. Lenže potom prišiel nemecký operačný plán Fall Gelb. A bitka o Belgicko sa začala.
Strýko v Nice. Hrejivé slnko namiesto temnoty, ktorá sa valila z Ríše. A možno aj skutočné hory, na ktorých vrcholky by mohla stúpať. Claude mala dobré argumenty, prečo druhýkrát v živote odísť. Tentoraz však v zmätku, ktorý zmietal svetom, tajne cez demarkačnú líniu a ďalej cez celé Francúzsko.
O šikovnú krajčírku bol aj na dovtedy pokojnom Azúrovom pobreží okamžite záujem. To bolo dobré. Každopádne jej pozornosť pútal predovšetkým klub tamojších horolezcov, ktorého členovia sobotu čo sobotu sadali na bicykle, aby prešli viac než sto kilometrov k úpätiu svojich túžob – do Baou de Saint-Jeannet, do údolia Argentera alebo Lougeurdu. V tejto spoločnosti našla to, čo jej v zalesnených Ardenách predsa len trochu chýbalo – skutočné hory. Výstupy do nebies. Spočiatku síce ľahšími trasami, lebo v horolezeckom klube vládla prísna hierarchia a ona bola pre nich ešte dlho „tá nová malá“, ale aj tak všetci videli, ako šikovne sa v náročnom teréne pohybovala. Hlavne Georges Kogan si to všímal – a Claude si zase všímala jeho. A to o dosť viac než ostatných.
A čo viac – Georges Kogan vlastnil starý rodinný podnik. Pletiarsky závod, ktorý však prežíval azda už len zotrvačnosťou tradície. To ale mladej krajčírke nebránilo, aby rozvinula svoje tvorivé nápady, a napokon to bola práve ona, kto zabrzdenú a zadýchanú firmu rozhýbal. Bohužiaľ – temné dni dorazili aj na francúzsky juh. A hoci nikto, vrátane zamilovanej Claude, netušil, že v žilách Georgesa Kogana – pôvodne ruského exulanta – koluje aj židovská krv, nemecká polícia o tom bola informovaná až príliš dobre. Ušiel teda pred nimi na to jediné miesto, kde azda mohol nájsť bezpečný úkryt. Do hôr. Lenže na to, aby sa celé mesiace a nakoniec možno aj roky skrýval, bol Georges príliš impulzívny. Tak ho dostali.
A ako ho Claude vyslobodila z väznice v Briançone? Pomohla zrejme lesť a ženský pôvab uplatnený na milicionárovi s najväčším vplyvom. Tak či onak, Georges bol vonku. A hneď po vojne sa tí dvaja vzali. V účtovníctve podniku sa dokonca rýchlo začali hromadiť zelené čísla, aj keď to nakoniec aj tak nebolo to hlavné. Áno – hory boli vždy dôležitejšie. Tie si uzurpovali všetky ich myšlienky. Alpy, Andy, Himaláje. Mali sny rozosiate po celom svete a víkendy ich dobrodružným dušiam bažiacim po ďalších a ďalších vrcholoch rozhodne nemohli stačiť. Zdalo sa to odvážne, obzvlášť v tej dobe, ale takto sa jednoducho rozhodli – šesť mesiacov pracovali a šesť mesiacov cestovali po svete. Severná stena Dru v štyridsiatom šiestom, južný hrebeň Aiguille Noire de Peuterey v štyridsiatom deviatom – tam Claude viedla celý výstup –, Alpamayo a Quitaraju v päťdesiatom. A potom Georgesa postihlo to prekliate krvácanie do žalúdka. Po šiestich rokoch v sne zrazu zostala sama.
Salcantay v peruánskych Andách. To bola Georgesova vysnívaná hora. Mnohokrát spolu o nej hovorili – o dvoch zubatých ostriach, ktoré akoby symetricky vybiehajú z jej vrcholu, jedno na juhovýchod, druhé na severozápad, a rysujú tak na modrom juhoamerickom nebi tvar takmer dokonalej bielej pyramídy. Teraz stála na jej 6271 metrov vysokom vrchole s expedíciou, ktorú zorganizoval Bernard Pierre. Keď Georges odišiel, rozhodla sa pokračovať v živote, ktorý si nalinkovali spoločne. Azda len teraz viac pohŕdala smrťou, keď pred ňou stála tvárou v tvár.
V roku 1953 – opäť s expedíciou Bernarda Pierra – sa Claude Koganová vydala ešte o tisíc metrov bližšie k nebesiam – na 7135 metrov vysokú horu Nun Kun v Zanskarskom Himaláji. Neďaleko pod vrcholom na seba odhodlane vzala zodpovednosť za úspech celej expedície a v hlbokom snehu prerážala pred Pierrom Vittozom cestu nahor, zatiaľ čo traja ďalší muži sa spamätávali zo zranení, ktoré im spôsobila lavína. O rok neskôr potom s horským vodcom Raymondom Lambertom – áno, s tým Lambertom, ktorému s Tenzingom Norgayom chýbalo v roku 1952 len málo, aby sa stali prvými ľuďmi na Evereste – skúmala svahy sedemtisícovej hory Gaurišankar a osemtisícovky Čo Oju, kde vo vetre a treskúcej zime napokon museli ujsť zo štvrtého, posledného výškového tábora pred vrcholom.
Aj tak o nej v novinách a časopisoch v tom čase písali ako o „najvyššej žene na svete“. Veď žiadna iná dovtedy nestála vyššie než ona pri onom nevydarenom pokuse o vrchol Čo Oju. Ale mal taký titul nejaký význam? Nie, pre ňu nie. Claude Koganová bola rozhodnutá vrátiť sa na tú horu. Teraz však s vlastnou expedíciou. S čisto ženskou výpravou.
Hory, hory a zase len hory. V roku 1955 sedemtisícovka Ganéš, v roku 1956 Grónsko, v päťdesiatom siedmom Peru a o rok neskôr Kaukaz. Neľutovala, že s blížiacou sa štyridsiatkou bolo už takmer jasné, že sa nikdy nestane mamou? Možno. Áno. Asi áno. Ale nezávislosť, o ktorú by prišla, keby sa napríklad znova vydala... Nie! To nie! Navyše posledné dva roky plánovala niečo také veľké.
S Jeanne Francovou si stanovili za cieľ zostaviť medzinárodné družstvo žien, ktoré sa pokúsi vystúpiť na Čo Oju. Úplne prvé hore byť nemohli – to bolo jasné, pretože už v októbri onoho päťdesiateho štvrtého roku, keď horu Claude Koganová nemilosrdne vyhnala, dorazil na vrchol Rakúšan Herbert Tichy a Šerpa Pasang Dawa Lama. Ale žiadna žena na osemtisícovke dovtedy nestála. A práve to mali niektoré z nich teraz zmeniť. Ak nie Francúzky Claude a Jeanne, tak napríklad bývalá belgická lyžiarska hviezda Claudine van der Strattenová, malá živá ako ortuť Švajčiarka Loulou Boulazová, Angličanky z Ladies' Alpine Clubu Dorothea Gravinová a Eileen Healeyová alebo dve dcéry a neter Tenzinga Norgaya – Pem, Ňima a Duma.
Práve podpora slávneho Šerpu Tenzinga, ktorý navyše prisľúbil vybrať skupinu zdatných Šerpov, ktorí budú ženy počas výstupu sprevádzať, mnohé uľahčila. Obzvlášť čo sa týka vyjednávania s úradmi v Káthmandu. V prvý októbrový deň roku 1959 potom Claude Koganová napísala zimou roztrasenými rukami v tábore číslo IV odkaz, ktorý zostupujúci Šerpa Čapal doručil Dorothei Gravinovej čakajúcej v tábore číslo II.
Tábor IV, 1. októbra 13:00
Milá Dorothea!
Stan Jannu sme postavili vo výške 7100 metrov. Zlé počasie, ale sme na relatívne bezpečnom mieste. Sme unavené, pretože sme stúpali dvakrát, druhýkrát sme vynášali stan. Šerpovia sú úplne vyčerpaní, všetka práca spomalená. Zajtra budeme celý deň odpočívať v spacích vakoch. Spolieham sa na teba a Jeanne, že poriadne zariadite tábor III. Vyneste tam dva stany.
Všetkých pozdravujeme,
Claude a Claudine
„Čhowang je mŕtvy!“ stihol zo seba ešte dostať zakrvavený Wangdü, než klesol pred ženami, ktoré v základnom tábore začuli slabé volanie a nasledovali ho do mrakov, ktoré sa svojou ťarchou zosúvali po svahoch hory až k samému úpätiu. „Čhowang je mŕtvy.“ Po tých slovách musela Jeanne ostatné ženy upokojiť: „Teraz nie je správna chvíľa na slzy.“ Museli sa o verného Šerpu postarať. A museli zistiť, čo sa tam hore stalo. Veď posledná správa, ktorú o Claude a Claudine mali, bol onen list, ktorý poslali po Čapalovi z tábora IV. Jeanne sa pokúšala dostať do Wangdüho aspoň pár lyžíc polievky, ale márne. Jeho ústa boli od mrazu také opuchnuté, že to nešlo. Po ošetrení od lekárky Colette bol aspoň – napriek totálnemu vyčerpaniu – schopný povedať ženám, čo sa hore stalo: „Nad táborom III nás zachytila veľká lavína.“
Nad táborom III. Teda o pár sto metrov nižšie, než stál stan, v ktorom zababušené v spacích vakoch ležali Claude a Claudine. Celý deň len počúvali hrmenie lavín v žľaboch, ktoré odvádzali zo svahov hory tony a tony mokrého a ťažkého snehu. Hrozivé zvuky. Ale predsa len – takých chvíľkových záchvatov zlého počasia už obe v horách zažili nespočetne. Claude Koganovú znepokojovala jediná vec – keď ta hore prišli, nemali už dosť síl, aby vyhĺbili v snehu jaskyňu. Jej náruč by im poskytovala oveľa lepšiu ochranu pred drsným vetrom a dunivými lavínami než len tá tenká stanová celta, na ktorú sa teraz museli spoliehať. Každopádne na hĺbenie jaskyne už bolo neskoro. A čas sa tam hore vliekol. Len verný Ang Norbu varil ženám čaj a občas vystrčil hlavu zo stanu, aby potvrdil zlé správy: vytrvalo sneží.
Museli vydržať. Čakať na zlepšenie. Zísť dolu nemohli. Oteplenie bolo príliš silné a všetko bolo v pohybe. Masy ťažkého snehu sa už nehnali len vyhradenými žľabmi – v ohromných blokoch sa zosúvala celá hora. Boli obkľúčené. Noc nemala konca. A úsvit, ktorý dlho neprichádzal, zvestoval ďalšie neveselé vyhliadky. Keby sa počasie zlepšilo, keby sa obloha vyjasnila, zaplavilo by ranné svetlo za niekoľko minút celý stan. Ale šero zaťažilo horu a teraz už aj ich myseľ. Z času na čas začuli ohromnú ranu. A každá ďalšia sa zdala byť bližšie a bližšie. Claude Koganová a Claudine van der Strattenová sa k sebe pritisli pri stanovej tyčke. Obe už tušili, čo príde: Tyrkysová bohyňa si ich ponechá ako dôkaz absolútnej oddanosti horám.
Claude Koganová, rodená Trouilletová, sa narodila 21. februára 1919 v Paríži a zomrela 2. októbra 1959 pod lavínou na svahoch Čo Oju. Liezla v Alpách, Andách a Himalájach a celý rad jej výstupov sa zároveň stal aj prvým ženským výstupom. Charlie Buffet o nej v roku 2003 napísal knihu Première de cordée: Claude Kogan, femme d'audace et de passion (Prvá na lane: Claude Kogan, žena odvahy a vášne).
Claudine van der Stratten-Ponthoz (25. septembra 1924 – 2. októbra 1959) bola belgicko-francúzska horolezkyňa, bývalá lyžiarska hviezda a dcéra belgického grófa Rogera van der Straten Ponthoz.
Čo Oju (8201 m) je šiesta najvyššia hora sveta. Leží na hraniciach Číny (Tibetu) a Nepálu, dvadsať kilometrov západne od Mount Everestu a bola v poradí piatym zdolaným osemtisícovým vrcholom. Na vrchole stáli 19. októbra 1954 členovia rakúskej miniexpedície Herbert Tichy a Šerpa Pasang Dawa Lama. Názov Čo Oju v tibetčine znamená Tyrkysová bohyňa.
Ženskej expedície na Čo Oju v roku 1959 sa zúčastnilo 12 žien piatich národností a 11 Šerpov. Jej výnimočnosť spočívala aj v tom, že išlo o expedíciu medzinárodnú, čo bolo v čase čisto národných výprav úplne nezvyčajné.
Po smrti Claude a Claudine sa vedenia expedície ujala Dorothea Gravinová, ale už len preto, aby zvyšné členky výpravy doviedla domov do Európy. Okrem dvoch žien sa z expedície nevrátili ani traja Šerpovia. Po návrate domov sa k tradičným výčitkám voči nezodpovednému hazardovaniu horolezcov pridali aj výhrady voči ženám, ktoré „na takých miestach nemajú čo hľadať“.
Prvé ženy napokon vystúpili na osemtisícovku až v roku 1974. Japonská ženská expedícia dosiahla vrchol Manáslu (8163 m). Konkrétne na vrchole stáli Naoko Nakaseko, Masako Uchida a Mieko Mori.
