Štyri dni a štyri noci. Z čupenia na tom miniatúrnom priestore skalnej kazateľnice, ktorá sa uprostred búrky navyše zvažovala do hlbín, bolel každý sval. Keď sa však ráno rozvidnelo, obloha bola konečne jasná. Cesta do bezpečia však viedla len smerom hore. Cez chyty a stupy, ktoré museli vždy najprv vyhrabať spod vrstvy napadaného snehu, a skalu, ktorú navrchu pokrývala ľadová glazúra. Len vedomie, že musia rýchlo preč, aby si zachránili životy, im dodávalo silu pokračovať. Napokon Willo Welzenbach – v zúfalom úteku s Willym Merklom – prekonal aj túto hradbu. Takéto trápenie však pre jeho horolezecké počínanie zďaleka nebolo typické – jeho výstupy boli okrem tejto jednej príhody bez dramatických udalostí. Willo Welzenbach nastupoval do alpských stien vždy len s krajnou opatrnosťou a radšej ustúpil, keď sa mu podmienky nezdali priaznivé.
Willo Welzenbach bol vôbec tak trochu iný horolezec. Nebol to žiadny „lezecký povaľač“ ani „wanderkind“, ktorý by šliapal cez Alpy na bicykli, aby sa dostal k vysneným stenám. Štúdium stavebného inžinierstva na Technickej univerzite v Karlsruhe a následná pozícia technického inžiniera v mníchovskom dopravnom podniku ho ušetrili finančných starostí – dokonca aj počas veľkej svetovej hospodárskej krízy, ktorá vyhnala na ulicu kadekoho. A hoci veľkú časť týždňa trávil nad plánmi a výkresmi, dokázal cez víkendy preliezať alpské steny, pod ktorými iní len opatrne našľapovali.
Opakovanie Dülferových ciest vo východnej stene Fleischbanku, západnej stene Totenkirchlu, východnej stene Lärchecku alebo napríklad v južnej stene Schüsselkarspitze v roku 1923 – to je len výsek z lezeckého denníka vtedy dvadsaťtriročného študenta. Na jar toho istého roku totiž vyliezol aj na niekoľko štvortisícoviek v masíve Monte Rosa a v Bernských Alpách a napokon sa so svojím alpským učiteľom – ako sám nazýval Hansa Pfanna – pustil aj do náročnejších výstupov vo Walliských Alpách. Ale to stále nebol vrchol toho leta. Tým sa stal až hrebeňový prechod z Matterhornu na Dent d'Hérens. A práve počas tohto ťaženia vyzval Welzenbacha jeho partner na lane – o nevídaných tridsaťdva rokov starší a na jedno oko slepý Fritz Rigele –, aby sa spoločne vypravili pod doposiaľ nedobyté ligotavé brnenie v skupine Grossglockneru – pod severozápadnú stenu Wiesbachhornu.
Lenže severnú stenu Wiesbachhornu zaliali stáročia vývoja ľadom a preliezť niečo také znamenalo ovládnuť techniku, ktorá v tom čase zďaleka nebola bežná. Fritz Rigele si však dal v Saalfeldene vykuť pomôcky, ktoré im mali postup v takom teréne uľahčiť – vôbec prvé ľadové skoby, osemnásť až dvadsať centimetrov dlhé. A azda aj vďaka Rigeleho vynálezu si Willo Welzenbach pripísal svoj prvý veľký ľadový prvovýstup, ktorý dával tušiť, v akom teréne bude raz kraľovať. Okrem toho však tiež spoznal, že odvážne horolezectvo si vyžaduje aj poriadnu dávku šťastia. To keď sa hodinu po tom, čo opustili vrchol hory, prehnala trasou výstupu ohromná ľadová lavína. Hodina. Taký malý bol rozdiel medzi životom a smrťou.
Ľahké – stredné – ťažké – veľmi ťažké – extrémne ťažké. Tak vyjadrovala náročnosť horolezeckého výstupu päťstupňová škála, ktorú v roku 1913 zaviedol Hans Dülfer. Keď však Willo Welzenbach prijal v roku 1925 úlohu prepracovať zastaraného horolezeckého sprievodcu po pohorí Wetterstein a pri svedomitom mapovaní doposiaľ existujúcich výstupov zvládol uskutočniť aj štrnásť nových, vlastných výstupov, vyhodnotil, že päť Dülferových stupňov už zďaleka nepostihuje všetky ťažkosti, akých horolezci viac než dve desaťročia po jej zavedení dosahovali. Tak prvýkrát ohodnotil výstup stupňom VI a zaviedol novú – Welzenbachovu – stupnicu, ktorá pretrvala až do sedemdesiatych rokov.
A hoci bol rok 1925 kvôli práci na sprievodcovi predovšetkým rokom Wettersteinu, zvládol sa Willo Welzenbach pozrieť aj do ľadových stien západných Álp – a predovšetkým potom do ohromnej, trinásťsto metrov vysokej severnej steny Dent d'Hérens –, kde opäť prišli k slovu nové Rigeleho ľadové skoby. Welzenbach bol však sám k sebe tvrdý a skoby používal zásadne len na istenie – nie na postup vpred. Akoby azda predbehol svoju dobu. „Počíta sa nielen to, čo sa dosiahne, ale aj to, ako sa to dosiahne,“ hovorieval Willo Welzenbach, pre ktorého činy znamenali všetko a sláva nič.
O rok neskôr to však s jeho lezením vyzeralo biedne. Vyliezol síce na ďalších asi stodvadsať vrcholov a hlavne jeho jesenné turné v skupine Glockneru, pri ktorom s Karlom Wienom počas niekoľkých dní zdolali severozápadnú stenu Klockerin, severnú stenu Eiskögele a napokon aj severnú stenu samotného Grossglockneru, vyvolalo zaslúžený obdiv. Lenže v lete si aj vážne vykĺbil rameno a potom sa na konci októbra roku 1926 do jeho pravej paže zavŕtala silná bolesť. Celé mesiace ho prenasledovala kostná tuberkulóza, na konci ktorej mu pravý lakeť úplne stuhol. A k takým obmedzeniam nie sú strmé skalné steny zhovievavé. Mal teda skončiť s lezením? Teraz, keď podľa vlastných slov „dosiahol hodnoty, vďaka ktorým stojí za to žiť a ktoré dávajú existencii trvalý zmysel?“
Človek má predsa štyri končatiny. A ak správne nefunguje jedna paža, musia o to lepšie pracovať nohy. Telesná chyba sa tak u Willa Welzenbacha rozvinula zvláštnym spôsobom a vyklíčila do novej schopnosti nevídane dobre využívať v ľadových zrázoch istý postoj na nohách, čo potom uľavovalo oslabeným pažiam. Stratené sebavedomie rýchlo získal späť v žľabe Pallavicini-Rinne na Grossglockneri a pri výstupe Brenva-Flanke na Mont Blanc. Na jar 1931 síce pre nebezpečenstvo lavín stroskotal pokus o severnú stenu Ortleru s Willym Merklom, ale v prvých júlových dňoch už noviny informovali o tom, ako Welzenbach a Merkl štyri dni visia v tej – do búrky zahalenej – severnej stene Grands Charmoz.
Ani týmto „pokarhaním“ od samotných hôr sa však Willo Welzenbach nedal zlomiť a ďalej vzhliadal k tomu najčistejšiemu štýlu lezenia s minimom vybavenia: „Ak si so sebou beriete bivakovaciu výbavu, tak ju aj využijete,“ hovorieval. V hlave sa mu v tom čase premietali aj štíty najvyššie – vrcholky samotného sveta – hory, čo siahajú až nad mraky – do vzduchu, v ktorom človek sotva lapá dych. Lenže práve trocha toho šťastia na takú výpravu chýbala. Už v roku 1928 nemohol pre tú prekliato stuhnutú ruku vycestovať do Pamíru a rovnako ani o rok neskôr na tretiu najvyššiu horu sveta Kančendžongu. Až v roku 1932 to vyzeralo, že vyrazí – a rovno ako vedúci expedície – za prvým výstupom na osemtisícový Nanga Parbat. Lenže mesto Mníchov svojmu stavebnému inžinierovi nepovolilo mimoriadne voľno a vedenia nemecko-americkej výpravy sa tak ujal Willy Merkl. Až na jar roku 1934 Welzenbach konečne odcestoval do Himalájí. Prvýkrát. Naposledy.
6. júla 1934 stála trojica Nemcov – Willo Welzenbach, Willy Merkl, Uli Wieland – dvaja Rakúšania – Peter Aschenbrenner, Erwin Schneider – a jedenásť Šerpov na Rakhiotskom hrebeni pod Strieborným sedlom. Po smrti Alfreda Drexela na zápal pľúc stratila výprava tri týždne času a každý z mužov sa teraz cítil mobilizovaný pre národný ideál – dobytie Nanga Parbatu. Hlavné sily expedície sa teda sústredili na cestu hore. Najsilnejší muži mierili k vrcholu a medzietapové tábory zostali prázdne. Skupina bola teda odkázaná len a len sama na seba. Keby sa čokoľvek stalo, nikto ich nemohol zo zálohy podporiť. Základný tábor ležal príliš hlboko a ďaleko.
Peter Aschenbrenner a Erwin Schneider odviedli v snehu, ktorého sa ešte nikto nedotkol, ohromný kus práce. Ako prví dorazili na Strieborné sedlo a dokonca pokračovali ešte ďalej k skalám severovýchodného štítu. V jasnom popoludní sa už videli na vrchole, ale rozum – a azda aj rešpekt k vodcovi výpravy Willymu Merklovi – im prikázal vrátiť sa do 7700 metrov, kde už trojica Nemcov a Šerpovia postavili ôsmy – posledný – výškový tábor. Zajtra zaútočia na vrchol? Lenže hory sú zasa raz proti. Zvláštne počasie. Je to azda predzvesť búrky? Veď nebo nad ich hlavami je stále modré. Zrazu sa vietor oprie do stanu, v ktorom sa krčia Willo Welzenbach, Willy Merkl a Uli Wieland. Prásk! Nosné tyče sa lámu. Tvar stanu musia držať vlastnými telami. Noc je bezsenná a ráno pekelné. Búrka im znemožňuje dokonca aj roztopiť vodu, ktorá je v tejto výške taká životne dôležitá. Každá hodina sa zdá byť celou večnosťou. Nádej sa mení na obavy. Prichádza ďalšia noc. Ďalšie stanové tyče praskajú pod náporom vetra.
Willy Merkl nie je dostatočne aklimatizovaný a nedostatok kyslíka sa začína prejavovať na jeho tele aj myslení. Žiada Welzenbacha s Wielandom, aby namiesto neho – vedúceho výpravy – rozhodli, čo ďalej. Po dohode sa Peter Aschenbrenner a Erwin Schneider – skúsení horskí vodcovia – s niekoľkými Šerpami vydávajú na cestu dolu. Traja Nemci a zvyšní Šerpovia ich majú čoskoro nasledovať v ich stopách. „Necháme tu maximum vecí,“ navrhuje dvom priateľom Willo Welzenbach s tým, že keby sa počasie zrazu zlepšilo, bude tam hore všetko pripravené na vrcholový útok. Lenže uragán má väčšiu výdrž, než si ktokoľvek z nich dokáže predstaviť.
V noci z 12. na 13. júla, po hrozivom päťdňovom plahočení sa v búrke, ktorá nikomu nedarovala ani meter a vysávala z tiel horolezcov život kúsok po kúsku, obracia Willi Merkl zrak k svojmu kamarátovi, s ktorým už raz prečkal krušné štyri dni a štyri noci v besniacich horách. Lenže vtedy to boli Alpy. Toto sú Himaláje. Willo Welzenbach, ktorý strávil niekoľko nocí na holom snehu, len tak, bez spacieho vaku, má neprítomný pohľad. Willy Merkl mu omrznutou a necitlivou rukou prechádza po tvári. Nič. Žiadna reakcia. Ochromený hrôzou naňho volá: „Willo! Wach auf!“ V amoku lomcuje stuhnutým telom. Lenže Willo Welzenbach už nežije. A Willy Merkl zostáva vedľa bezduchého tela tohto hrdinu nemeckého národa na hore už úplne sám.
Počas zostupu z Nanga Parbatu postupne zahynuli Uli Wieland, Willo Welzenbach a napokon aj Willy Merkl. Do základného tábora sa nevrátilo ani sedem Šerpov a o život tak prišlo desať mužov.
V Nemecku táto katastrofa vyvolala veľký rozruch a ustanovený čestný súd uznal Petera Aschenbrennera a Erwina Schneidera vinnými z porušenia horskej etiky, pretože svojim kamarátom a Šerpom neposkytli pomoc. Ťažko nájsť v dejinách horolezectva podobný precedens.
Nanga Parbat (8125 m) sa v očiach nemeckého národa stal symbolom neprekonateľnej prekážky. Pritom to mal byť odrazový mostík k potvrdeniu ich nadradenosti. Ďalšia tragická nemecká výprava na Nanga Parbat sa uskutočnila v roku 1937 pod vedením Karla Wiena. Lavína, ktorá zasiahla tábor vo výške 6200 metrov, usmrtila sedem nemeckých horolezcov a deväť Šerpov. Vrchol nedosiahla ani ďalšia expedícia v roku 1938, ktorá sa našťastie zaobišla bez strát na životoch. Úspešná bola až výprava v roku 1953 pod vedením Karla Herrligkoffera, keď na vrchole po 41-hodinovom sólovom výstupe stál 3. 7. 1953 Hermann Buhl. Bola to tretia zdolaná osemtisícovka.
Willo Welzenbach (10. 11. 1900 – 14. 7. 1934) sa dožil len 34 rokov, no aj za svoj krátky život zvládol vystúpiť na 940 vrcholov (z toho 72 štvortisícoviek) a v Alpách zanechal 50 prvovýstupov. Podľa mnohých predefinoval význam slova možné a posunul štandardy alpského lezenia o svetelné roky dopredu. Priekopnícke boli hlavne jeho výstupy v ľadovom teréne, a preto ho Reinhold Messner nazval Ľadovým pápežom.
Willo Welzenbach zohral hlavnú úlohu vo vývoji ľadových skôb a mnohých lezeckých techník a vytvoril desiatky rokov všeobecne uznávanú alpskú klasifikačnú Welzenbachovu stupnicu. Od väčšiny horolezcov svojej generácie sa líšil tým, že mal stabilné a finančne dobre ohodnotené zamestnanie a liezol len cez víkendy a počas letných prázdnin.
