"Fajn, máš pravdu. Aj tak asi v Gruzínsku poriadne dostane zabrať, tak ju nebudeme šetriť." Odlet! Vnútri tejto tašky máme napchaté všetko na 10 dní východného freeridu. Lyžiarky, lavínovú výbavu, mačky, čakan (jo, aj ten sa tam zmestil), 30-metrové lano, pár karabín, fľašu slivovice, samozrejme oblečenie a tiež dosť jedla. Celú krabicu energetických tyčiniek. No, keď som to mal všetko rozložené doma na zemi, vyzeralo to dosť beznádejne. Ale nakoniec som sa zmestil. Aj s rezervou.
Každopádne hmotnosť slušná. Ako 20 kg snáď neprekročím. Ale kým sa s tým z Jeseníkov dovlečiem tromi autobusmi do Viedne... Navyše s lyžami cez plece, však. Človek fakt ocení, že tá taška má ramenné popruhy a dá sa hodiť na chrbát. A celkom pohodlne.
"Chalani, ja som myslel, že ideme na freeride. A tu je počasie na tričko. Tak snáď tam hore v horách bude lepšie. Taxík čaká!" Takže Gruzínsko. Ako vidno, ani Wizzair – najlacnejší z najlacnejších – sa nám do tašiek neprehryzol. A išlo to aj bez fólie. Aj tak si radšej tie zipsy zamykám k sebe malým zámkom na kód. Keď už tam tie očká na zámok vymysleli.
Takže znova vytiahnuť ramenné popruhy – počas letu boli schované v špeciálnom vrecku –, tašku na chrbát a presadáme do dodávky. Fuj, 6 hodín cesty do hôr. Ak tam teda vôbec dôjdeme. "Hej kamoš, to bol len taký povzdych. Pokojne s tebou pôjdeme celý deň. Hlavne už prosím ťa nepredbiehaj, keď za tú zákrutu nevidíš."
2 túry, 3400 nastúpaných metrov, jedny posraté trenky a celý čas ani noha. Tak takto som si to predstavoval. Pozrieš sa na kopec, vyberieš si linku, nájdeš podľa možnosti bezpečnú cestu hore a... wow! Proste božie. A teraz je čas vyraziť ďalej. Náš ďalší base camp leží v doline nikoho.
Akurát to večné balenie neznášam. Práve som sa tu tak zabýval. Našťastie toto je rýchlovka. Všetko to tam proste naházem, zapnem zips a pekne sformujem štyrmi kompresnými popruhmi. No pozrite sa, akú mám krásnu batožinu. Aj tie kravičky v Adishi sa o ňu zaujímajú. Ale pozor, dievčatá! Lízať môžete, ale nehrýzť. Aj keď tú tašku by ste aj tak asi neprehrýzli. Keď prežila Wizzair...
Spíme v podkroví. A je tu božsky. Voda netečie. Zamrzla. Zrejme už v novembri. Domáci nás hostia u seba v obývačke. Na lyžiach prefrčíme uličkami až k domu, do našej malej izbičky. Ani sa tu nevybaľujeme. Nie je kam. Takže všetko zostáva v taške. V ktorej sa dá našťastie tak krásne prehrabávať. Lepšie ako v hocijakom kufri.
Alebo som skôr mal sen. A bohužiaľ sa mi nesplnil – zviezť sa s lyžami na koni. A urobiť si pri tom super fotku. Bohužiaľ, namiesto koní tu všetci jazdia dodávkou Mitsubishi Delica. Tam, kde by kôň padol vyčerpaním, toto auto totiž len zaraďuje 4x4. Veci máme naházané v kufri, ktorý nie je pre päť ľudí s lyžami práve priestranný. Takže zvyšok je rozložený po sedadlách. Na ktorých zároveň sedíme. Neskutočná cesta. Brodíme. Prechádzame cez spadnuté lavíny. Hrabeme sa hore.
Každopádne si aspoň predstavujem, ako by sa za tie tri poriadne rukoväte tá moja taška krásne nakladala na chrbát koňa a priväzovala lanom. Keď sa s nimi tak super hádže do dodávok, sťahuje z pásu na letisku a ťahá po schodíkoch do našej komôrky v podkroví. Proste pecka. Už necestujem s ničím iným.
S touto taškou od Lowe Alpine na chrbte som dorazil tromi autobusmi a vlakom do Rakúska. S karimatkou, spacákom, malým batohom, lezeckým vybavením a fototechnikou vnútri. 5 dní so mnou strávila vo Volkswagene Caddy s lôžkovou úpravou pri skialpe v Dolomitoch. Taká súkromná skriňa, do ktorej napcháte všetko, hlavne nech to potom zase nájdete. A vlakom som s ňou vyrazil fotiť do Liberca. Notebook vnútri a peňaženku a slúchadlá poruke v malých vreckách po stranách. Tiež dobré.
Skrátka, čo vám budem rozprávať. Cestovanie je radosť.
