Ako vždy, aj dnes si len návštevníkom v ríši, ktorú si tvoji druhovia nestihli podmaniť. Zatiaľ. Všetko sa môže rýchlo zmeniť. Len si spomeň, ako sa tvoje kroky zastavili pri tabuli ohlasujúcej zákaz vstupu mimo značených chodníkov. Dnes ju tam už nenájdeš. Ani ten chodník, ktorý ťa vtedy k tomu miestu doviedol. Motorové píly zbúrali všetky zelené kulisy a bagre vyrvali z pôdy ich zakorenené pozostatky. Jeden zakazujúci stĺp nahradilo dvanásť povoľujúcich – prepojených oceľovým lanom s navešanými kotvami. Už nemáš dôvod sa tam vracať. Tvoj kus divočiny zmizol. Ale keby si sa tam predsa len ešte ocitol a pozrel sa od niektorého z tých nablýskaných stĺpov späť, premôže ťa dvojnásobné sklamanie, kam až nenásytnosť zašla. Bradavica! Nestačila im tradičná drevená rozhľadňa na protiľahlom hrebeni. Bola primalá. Málo veľkopanská. Malicherná. A človek sa cestou hore spotil. Neodpustiteľné! Tak vyrástla nová. Ohromná. Platená. S lanovkou a šmykľavkou. Už sa nerozhliadneš po kraji bez toho, aby ladnosť horských chrbtov nepreťal výrastok ľudskej hrabivosti.

Tvoji druhovia postupujú rýchlo. Kam sa za tichom utiahneš nabudúce?

Svoje hory poznáš dokonale. Prešiel si každý chodník, ktorý predkovia celé stáročia vyšliapavali a z kameňov vyskladali v strmých úbočiach, aby nimi s poslednou škvrnou snehu vyhnali dobytok v ústrety zelenajúcim sa pastvinám a s prichádzajúcou polročnou bielou prikrývkou zase z holých hrebeňov zviezli seno nadýchané priezračným vzduchom. Vieš, na ktorých miestach zub času nahlodáva posledné pozostatky starých salašov a kde z lesného podrastu vyrastajú žulové hraničné kamene. Máš načítanú históriu a chováš tie miesta v posvätnej úcte. Tvoj domov, priateľu.

Ale nesmieš tam. Zakazujúca tabuľa dokáže uhnúť z cesty nažehlenému menčestru, ale pred tvojimi krokmi stojí neoblomne vzpriamená. Si silný vo vlastných morálnych zásadách, ale vyvrátiť drevený hranol so zelenou tabuľkou so symbolom českej štátnosti nedokážeš. Uvedomuješ si, že má svoj význam. Aj tak sa však môžeš na chvíľu zastaviť pri myšlienke, že vlastná krajina, reprezentovaná tu a teraz dvoma českými dvojchvostými levmi a dvoma moravsko-sliezskymi orlicami, vkladá mizernú dôveru do tvojej vlastnej zodpovednosti. Ty predsa máš pre prírodu pochopenie. Cítiš sa byť jej súčasťou. Ale vnímajú to rovnako aj tvoji druhovia?

Spomínaš si na to neskoré letné popoludnie, keď ťa už nič nemohlo udržať uväzneného za plotom obiehajúcim okolo domu? Do batoha si zbalil len to najnutnejšie a vyrazil po čerstvo pokosenej lúke hore. Na hrebene. Aj vtedy tvoje uši načúvali tichu, ktoré zakaždým znie inak. A práve keď sa slnko na západnej strane hrebeňa chystalo zakončiť svoju celodennú púť, vydalo sa ho z východu prenasledovať celé stádo kamzíkov. Pätnásť, dvadsať, koľko ich len mohlo byť? Pohľad pre bohov. Dnes vyhradený len tebe, priateľu. Potom do jedného zmizli v kosodrevine a ty si urobil to isté. Tvojím lôžkom sa stali mäkké vankúše horskej trávy, medzi ktoré si si rozložil modrý spací vak. Toľko nocí už s tebou prežil. Ešte pred koncom dňa sa ti pod prvou hviezdou podarilo zapáliť liehovú tabletku a nad oranžovým plameňom sa potom niekoľko nasledujúcich romantických minút ohrievala voda na polievku. Dojedol si. Privrel oči. Zaspal. A nadránom ťa zobudil chladivo vlhký dotyk rosou pokrytej vrchnej látky spacáka, ktorá sa nevyberavo obtrela o tvoju tvár. Ale no tak! Slnko predsa ešte nedokončilo svoj nočný maratón na druhej polovici zemegule. Ešte nenastal čas opustiť spálňu. Zvonka síce vlhkú, ale vnútri vyhriatu vlastným telom. Keď si neskôr – už s modrou oblohou nad hlavou – odchádzal, zostal po tebe len kúsok poválanej trávy. Ako po tých kamzíkoch.

A teraz, priateľu, keď si späť zo svojej nedávnej spomienky, sa rozhliadni okolo. Parkovisko preplnené. Ďalšie autá zúfalo zapichnuté vo svahovitej krajnici. Jedno za druhým. A tento plechový rad sa tiahne niekoľko sto metrov hore po ceste, z ktorej popri rieke odbočuje najpopulárnejší chodník tvojich hôr. Nechcel by si sa predierať procesiou. Áno, to údolie je nádherné. Ty vieš, čo sem ľudí ťahá. Ale zároveň tušíš, že pod nohami davov sa deje niečo nedobré. Hluk a lomoz tu neprospievajú. Prírodného ubúda, umelého pribúda. Určite by si nechcel, aby (po)hromadné návštevy zachvátili aj miesta, kde doteraz vládne pestrofarebné ticho. Pestroticho. Možno má teda zákaz svoj zmysel.

Ale všetko nezakážeš. Internet. Cerca trova! Hľadaj a nájdeš! Napríklad ten bivak s hrejivými kachľami a drevenými posteľami, ktorý roky ponúkal prístrešie v tichej tolerancii všetkých zúčastnených strán. Tí, ktorých zasvätili starší a skúsenejší, vedeli, ako sa majú správať. WWWyzradenie jeho polohy však priblížilo jeho koniec. Rozhádzané črepy, začadené steny, neporiadok. Vidíš? Zákaz nie je všemocný. Kto chce, cestu, ako rozvrátiť prastaré horské poriadky, si nájde. Napríklad v malom políčku označenom ikonou lupy. Alebo vo svojej bezodnej peňaženke. Tvojich druhov je veľa, priateľu. A majú moc. Moc mocných. Ubúda naopak pokory a vedomia, že aj ty, ja, oni tvoríme prírodu. Radi si myslia, že sa človek stal pánom. Ale to je omyl. Hlboký omyl. Stačí maličkosť a... veď vieš.

Žiadny zákaz ťa nedokáže oddeliť od tvojich hôr, prastarých chodníkov, machom obrastajúcich pomníčkov, bublajúcich rašelinísk a pralesných vrchov. V tvojich očiach nie je embargo tou správnou cestou. Chápeš slobodu a zodpovednosť ako dve strany tej istej mince. Odpadky sa zbierajú, ohniská upratujú, domovy zvierat rešpektujú. Stále si pokorným žiakom prírody. A to je dobre, priateľu. Buď na to hrdý.