„Nechcem pracovať v tom starom zatuchnutom múzeu. A rozhodne by som nechcela pracovať pre nejakého bláznivého horolezca.“ Takto jedného zamračeného jesenného rána roku 1939 odbila poštovú doručovateľku, ktorá jej pred domom rodičov na predmestí Bostonu rozprávala o voľnom mieste sekretárky riaditeľa v New England Museum of Natural History. Napriek tomu sa vtedy dvadsaťpäťročná Barbara Polková do múzea vybrala. A o jej ďalšom osude bolo rozhodnuté. Ešte v zime oznámili s o štyri roky starším riaditeľom múzea a „bláznivým horolezcom“ Bradfordom Washburnom zasnúbenie a od 27. apríla 1940 si Barbara zvykala na nové priezvisko – Washburnová.
Kým Bradforda stretla, nikdy nestrávila noc vonku pod stanom. Nikdy nemala okolo pása uviazané horolezecké lano a nikdy nemusela na liehovom variči roztápať sneh, len aby si uvarila trochu čaju. A zrazu mierila spolu so svojím manželom a ďalšími šiestimi mužmi na juhovýchod Aljašky – k úpätiu 3110 metrov vysokej a celoročne snehom pokrytej hory Mount Bertha.
Po mesačnom putovaní sa koncom júla už-už blížili k vrcholu. Prví ľudia, ktorí došli tak ďaleko. „Necítila som sa ako priekopníčka – ako súčasť serióznej horolezeckej expedície,“ spomínala Barbara neskôr. „Len som si hovorila, že ako jediná žena sa musím snažiť držať krok s ostatnými.“ Pri vrcholovom útoku však postupovali príliš pomaly, a tak sa celá výprava musela otočiť päťsto metrov od vrcholu. A keďže noc im bola v pätách, rozhodol Bradford, že na urýchlenie zostupu zlanía cez veľkú otvorenú trhlinu. Lenže zlaňovanie – to Barbara nikdy neskúšala. „Drž pevne lano a jednoducho sa prehupni cez ten ľadový okraj,“ navádzal ju Bradford. V utorok 30. júla 1940 potom na druhý pokus spoločne vystúpili na vrchol, na ktorom dovtedy ľudská noha nestála.
Mesiac strávený v divočine pre ňu predstavoval obrovskú drinu. Námahu a odriekanie, o ktorých si až do chvíle, keď stretla Bradforda, vyštudovaného kartografa, myslela, že sú vyhradené len mužom-dobrodruhom. Predsa len sa v štyridsiatych rokoch od žien očakávalo skôr napĺňanie tradičnejších rolí – najmä v domácnosti. Napriek všetkej tej námahe a nepohodliu, ktoré sa na jej tele iste podpísali, mala však Barbara pocit, že sily sa jej vracajú oveľa pomalšie ako ostatným z výpravy. Preto, len čo dorazili do Juneau, prvej väčšej civilizácie, začala zháňať lekára. Len aby zistila, že je už niekoľko mesiacov tehotná.
Malá Dottie mala tri mesiace a väčšina sveta sa zmietala v hromobití vojny. Amerika síce v lete 1941 stála ešte dosť bokom, ale kadekto tušil, že takto to nemusí zostať naveky. Hrozivé mračná neustále viseli na obzore a keby sa predsa len obloha zatiahla aj nad americkým kontinentom, znamenalo by to najskôr koniec Bradfordových horolezeckých výprav. S tým sa však jeho dobrodružná duša nemienila zmieriť, a tak doma začal hovoriť o ďalšej výprave, ktorá mohla byť pre blížiacu sa vojnu na dlhý čas výpravou poslednou. Barbara však bola proti – predsa na niekoľko týždňov neopustí trojmesačné bábätko. Lenže Bradfordovo naliehanie, možno aj vlastná vnútorná túžba znova nasať auru divokej Aljašky a napokon aj prísľub Bradfordových rodičov, že sa o Dottie postarajú, to všetko nakoniec spôsobilo, že Barbara prikývla.
Lenže Mount Hayes – najvyšší bod východného pohoria Aljašky – je hora odmietavá. Už dve výpravy pred nimi si na strmých snehových zrázoch a nabrúsených hrebeňoch siahajúcich do výšky 4216 metrov vylámali zuby. A potom aj ten prístup. Odľahlejšiu a horšie dostupnú horu aby človek pohľadal. Pre výpravu zloženú z manželov Washburnovcov a ďalších piatich mužov bolo úplne nemožné dostať pod horu všetky zásoby a materiál nevyhnutný na taký náročný výstup len vlastnými silami. A tak sa 17. júla 1941 na ľadovec Hayes zniesli na padákoch zavesené debny, s ktorými horu obkrúžil pilot Johnny Lynn. Áno, v organizácii bol Bradford Washburn majster.
Prvý vrcholový pokus bol však opäť neúspešný. Hrebeň ostrý ako nôž – tenučké biele ostrie, ktoré delilo husté mračná napoly – a silný nárazový vietor, ktorý odvážlivcov nútil držať sa chvíľami na svahoch hory všetkými štyrmi – také podmienky ich prinútili pokorne uznať porážku a zostúpiť nižšie. Pri druhom pokuse už však obloha ukázala aj svoju milostivejšiu tvár. Ale ten snehovo-ľadový hrebienok – úzky ako list papiera s desivou hlbinou na jednej aj druhej strane – ten tam hore stále čakal. A Barbara naň musela vstúpiť ako prvá. Keby sa tenká škrupina pod jej nohami rozpadla – zhodli sa muži –, bolo by ľahšie udržať váhu jej ľahkého ženského tela než chlapskú ťarchu niektorého z nich.
Na takom úzkom hrebeni – vetrom vystavanom z krehkej snehovej hmoty – bolo však celkom nemožné klásť nohy vedľa seba. Jedna noha musela opatrne predchádzať druhú. „Snažila som sa vyzerať pokojne a sebaisto, ale v skutočnosti som sa triasla od strachu pri každom kroku vpred,“ spomínala neskôr Barbara na svoj najväčší horolezecký výkon. Sneh napokon nepovolil pod žiadnym z členov výpravy a poobede už nebolo kam stúpať. Vrchol Mount Hayes privítal svojich prvých návštevníkov.
Bradfordovo tušenie sa však ukázalo ako správne. Toto bola naozaj na dlhý čas ich posledná výprava. Nielenže vojna všetky veľké plány odsunula do roly márnych snov. Ale na akúže expedíciu sa môže človek vydať, keď má doma tri deti? Napriek tomu jar 1947 a ponuka financovania od spoločnosti RKO Pictures nasmerovali Barbaru a Bradforda späť na Aljašku. A tentoraz priamo na vrchol najvyšší. Ich výstup na šesťtisícovú horu Mount McKinley – dnes častejšie nazývanú podľa domorodého athabaského jazyka Denali – chceli ľudia z RKO Pictures využiť na pritiahnutie pozornosti k filmu The White Tower, ktorý sa mal čoskoro objaviť na striebornom plátne.
Navyše – prvá žena na najvyššej hore Severnej Ameriky – to by bolo niečo! Lenže Barbara kvôli deťom opäť váhala. Samozrejme, že ju príležitosť vrátiť sa na Aljašku lákala. Spomienky na predchádzajúce výpravy boli stále príliš živé, aby zabudla na to, čo jej divočina dávala. Len si nebola istá, či je správne – vyraziť – práve v takej chvíli. Privolila, až keď ju rodinný lekár ubezpečil, že niekoľkomesačná neprítomnosť deťom neublíži.
A tak sa začala operácia White Tower, ktorá v sebe spojila hneď niekoľko záujmov. New England Museum podporilo vedeckú a geodetickú činnosť – čo ostatne tvorilo neoddeliteľnú súčasť akejkoľvek výpravy, ktorú Barbara a Bradford spoločne podnikali. Americké letectvo, ktoré sa zaujímalo o výskum kozmického žiarenia a spánku vo vysokých nadmorských výškach, pomohlo výprave sedemnástich dobrodruhov s logistikou. Aljašský komunikačný systém zabezpečil pre tím rádiové spojenie a štyria zástupcovia RKO Pictures mali za úlohu nafotiť fotografie a natočiť filmové zábery. Dala sa dokopy veľkolepá výprava, na ktorú Barbara – opäť jediná žena medzi samými mužmi – trénovala tlačením kočíka do kopca.
Bol piatok popoludní – 6. júna 1947 – keď sa Barbara Washburnová po dvojmesačnom putovaní, keď sa do jej tela najprv zahryzávali komáre a potom už len silný mráz, blížila k vrcholu Mount McKinley. Do vysokých výšok, kde teplota padá k mínus tridsiatim stupňom a kyslíka sa pľúcam nedostáva, bola Barbara tradične oblečená v teplom pánskom oblečení, pretože pre ženy sa vtedy nič také nevyrábalo. Kúsok pod najvyšším bodom sa na podnet jedného z členov výpravy ujala vedenia a chvíľu nato sa ako prvá žena rozhliadla z najvyššieho bodu Severnej Ameriky. Vďaka rádiovému spojeniu potom hneď na druhý deň prezradila svoje pocity prostredníctvom medzinárodnej spravodajskej kancelárie v Seattli celému svetu:
„Aké je to byť prvou ženou, ktorá dosiahla vrchol Mount McKinley? Nuž, bola to ťažká výzva, ktorú som si však nemohla príliš pripúšťať, inak by ma premohol strach, že sklamem. Preto som sa rozhodla žiť zo dňa na deň – užiť si výstup a dostať sa pritom čo najvyššie to pôjde.“
Výstup na Mount McKinley každopádne nebol posledným veľkým dobrodružstvom Barbary Washburnovej. V roku 1970 totiž s Bradfordom na sedem dlhých rokov zmizli v hlbinách Grand Canyonu – a kompletne ho pre National Geographic zmapovali. Rovnako ako White Mountains v New Hampshire, Mount Denali alebo aj Mount Everest. Tam ju iba v roku 1984 pribrzdilo vzácne krvné ochorenie a núdzový transport späť do Bostonu. Čoskoro sa však vrátila, aby na najvyššej hore sveta skúmala hĺbku snehu.
V roku 2014 Barbara Washburnová zomrela – sedem rokov po Bradfordovi a dva mesiace pred svojimi stými narodeninami. V jej pamätiach sa človek dočíta, že jej život „bol plný veľkých dobrodružstiev po celom svete.“
Barbara Washburnová sa narodila 10. novembra 1914 v Massachusetts a zomrela 25. septembra 2014. Hoci ako prvá žena na svete vystúpila v roku 1947 na vrchol Denali (vtedy Mount McKinley) vysoký 6190 metrov, hovorievala o sebe, že horolezkyňou sa stala náhodou. Ďalších dvadsať rokov však na vrchol Denali žiadna žena nevystúpila.
Bradford Washburn (1910 – 2007) založil Boston Museum of Science, kde v rokoch 1939 až 1980 pracoval ako riaditeľ. V roku 1985 ho potom doživotne vymenovali za jeho čestného riaditeľa. V dvadsiatych až päťdesiatych rokoch platil za jedného z popredných amerických horolezcov a stal sa priekopníkom využitia leteckej fotografie pri analýze hôr a plánovaní horolezeckých expedícií. Zomrel na zlyhanie srdca 10. januára 2007 vo veku deväťdesiatšesť rokov.
V roku 1988 boli Barbara a Bradford Washburnovci vybraní medzi pätnásť dobrodruhov, medzi ktorých patrili aj Edmund Hillary či Jacques-Yves Cousteau, ktorí dostali cenu National Geographic Centennial Award.
Vo februári 2008 bolo spoločným úsilím American Alpine Clubu, Colorado Mountain Clubu a National Geographic Society v meste Golden v Colorade otvorené The Bradford Washburn American Mountaineering Museum, ktoré sa venuje horolezectvu, horám, vede a umeniu.
Film The White Tower, na ktorého propagáciu mala slúžiť výprava na Mount McKinley v roku 1947, mal premiéru v roku 1950. Dej rozpráva o skupine šiestich ľudí, ktorí sa vydajú do švajčiarskych Álp, aby sa tam pokúsili vyliezť na horu, na ktorú zatiaľ žiadny horolezec nevystúpil.
