Bolo sychravé jesenné ráno. V uliciach Paríža sa vlhká hmla miešala so šerom doznievajúcej noci, a tak žandár, ktorý robil pravidelnú obchôdzku na Route de la Pyramide, nemohol zbadať obelisk Ľudovíta XV. – slávny pomník Pyramide du bois de Vincennes – skôr, než k nemu prišiel na sotva dvadsať metrov. Aj tak však v tom sivom začiatku dňa zaregistroval medzi storočnými dubmi Vincennského lesíka, ktorým viedla štrková kočiarová cesta, nezvyčajný pohyb – a zrazu sa spoza jedného z vráskavých storočných kmeňov vynorilo malé dievčatko v bledomodrých šatočkách s volánmi a bielymi čipkami. Mohlo mať tak šesť rokov. Viac určite nie. A podľa tých šiat rozhodne nevyzeralo na dieťa nejakých chudákov.
„Ako sa voláš, petite?“ opýtal sa žandár, keď si k nemu kľakol do vlhkej trávy. Dievčatko s bucľatými lícami, malým pripláclým nosíkom a kučierkami vo vlasoch naňho však len pozeralo, nič nehovorilo a ten jeho pohľad prezrádzal, že je síce stratené a len ťažko hľadá dôveru v cudzom človeku, ale strach sa v tých očiach rozhodne vyčítať nedal.
Vtedy na jeseň roku 1873 to bolo prvýkrát, čo Alexandra Marie Davidová ušla z domu. Ani prísna otcova výchova nedokázala udržať na uzde jej nepokoj. A tak, keď mala štrnásť, sadla na parížskej stanici Gare de l’Est na vlak do Švajčiarska, aby odtiaľ pokračovala po ďalších koľajach smerom do Talianska. Domov ju už priviedla mama, ktorá sa za svojím dievčatkom vydala plná paniky aj strachu a ktorá ju odchytila až na stanici v Ženeve. V lete 1886 – to mala Alexandra pekných osemnásť – jej už ale výlet nikto nepokazil – a ona zo svojho nového belgického domova došla na bicykli až do Španielska, odkiaľ sa cez Francúzsku riviéru a Alpy vrátila späť. Otec zúril. Bolo to škandalózne. Nezodpovedné. A nepatričné pre takú mladú ženu. „Mon Dieu! Prečo nám to robíš?“
Ale to ešte nebolo nič. Pri štúdiu na Sorbonne sa totiž Alexandra Marie ponorila do náuky o ázijských náboženstvách, čo ju priviedlo až k rozhodnutiu zriecť sa katolíckej viery, ktorú jej vštepoval otec, a stať sa namiesto toho budhistkou. „Diantre!“ šalel už otec, keď odmietala – ako sa patrí – bohabojne si s rodinou kľaknúť do lavice pri nedeľnej omši. A potom – namiesto toho, aby skromné dedičstvo po svojej zosnulej krstnej mame múdro investovala, ako jej radil otec, odplávala ako dvadsaťtriročná za zdedené peniaze do Indie, aby tam študovala sanskrit a tiež aby sa naučila jogu od slávneho Svámího Vivékánandu. „La folie! Šialenstvo!“ Cestovala, kým jej nedošli peniaze. A potom sa s prázdnymi vreckami aj žalúdkom vrátila domov.
Hovorí sa tomu sobáš z rozumu. Alexandra Marie Davidová si až do tridsiatich šiestich pevne strážila svoju slobodu. Po návrate z Indie sa zapísala na Kráľovské konzervatórium v Bruseli, potom kráčala svetom ako operná speváčka a osem rokov brázdila francúzske kolónie, aby tam bohatstvom svojho hrdla zabávala vyberanú spoločnosť. Chvíľu žila aj vo vietnamskom Hanoji – na svojom milovanom pokojnom Východe. A ani svadba s riaditeľom francúzskej železnice, ktorá mala už čoskoro pretkať a prepojiť celú severnú Afriku, starnúcim playboyom Philippom Néelom, nemala účinok, aký takéto spojenie muža a ženy bežne máva. Alexandra – teraz už Alexandra David-Néelová – sa ani tak nemienila usadiť, vyšívať čipky a rodiť deti.
Sedem rokov však celkom obstojne hrala slušne vydatú ženu. Zabávala obchodných partnerov svojho muža, študovala, prednášala a dokonca napísala aj svoju prvú knihu Le Bouddhisme du Bouddha. A potom to už nevydržala. Chýbala jej Ázia. A chcela študovať budhizmus priamo pri prameni. A tak 12. augusta 1911 znova vyplávala do Indie. Podľa Philippa preto, aby sa zotavila – a aby mala čas usporiadať si myšlienky. Preto jej tú cestu aj zaplatil. Lenže úbohý Philippe netušil, nepochopil, že Alexandra videla svoju budúcnosť úplne inak.
Svätí muži verili, že sa reinkarnovala, pretože mala na svete dokončiť prácu z minulého života. Alexandra David-Néelová zamierila do Sikkimu – nezávislého kráľovstva v severnej Indii – aby tam dosiahla budhistické osvietenie. Ešte predtým, ako sa ponorila do prítmia, chladu a absolútnej strohosti jaskyne, ktorú objavila v horách – dobrých 4000 metrov nad morom – sa však stretla s trinástym dalajlámom Thubtänom Gjamcchom, ktorý krátko predtým ušiel pred čínskymi votrelcami zo Lhasy do Indie. A až potom, čo istý čas počúvala budhistické učenie z úst toho najpovolanejšieho, sa na rok utiahla k osamelým meditáciám a praktikám, ktoré ľuďom pomáhajú prežiť v riedkom vzduchu a mrazivom chlade vysokých nadmorských výšok. Naučila sa ovládať tummo – zvláštny spôsob dýchania, ktorý slúži na vytváranie telesného tepla. Budhistickí mnísi takto dokážu celé hodiny presedieť nahí vonku na mraze, v himalájskych teplotách pod nulou – a dokonca na svojom tele vysušia aj mokrú látku, ktorou sa obmotajú.
Rok strávila Alexandra David-Néelová osamote v jaskyni, kam za ňou po svahoch hory vždy len raz denne vystúpal štrnásťročný mních Aphur Yongden, aby jej priniesol jediné jedlo toho dňa. Keď potom Alexandra zišla z jaskyne nadobro späť medzi ľudí, bola vysvätená za tibetskú budhistickú lámu – a následne adoptovala mladého Aphura Yongdena. Mali spolu totiž ešte veľké plány. Chystali sa vkročiť do Tibetu, ktorý zostával pre cudzincov zakázaný a zapovedaný. A naozaj to aj urobili. Potajomky sa vyškriabali na hranicu, ktorú Matka Zem navŕšila z kamenia a ľadu až do mnohotisícových nebeských výšok, v ktorých sa človeku nedostávalo ani jedného svieženého nádychu, nieto ešte iného pohodlia.
Sikkimské úrady však pre takéto dobrodružstvo pochopenie nemali. Je to špiónka, pomysleli si. A v septembri 1916 ich britský vyslanec zo Sikkimu oboch vyhostil.
Kam však mohli Alexandra a Aphur Yongden odísť? Doma v Európe lietali granáty medzi zákopmi a rozhodne by tam ani jedného z nich nečakalo nič dobré. Vydali sa teda ďalej na východ. Do Krajiny vychádzajúceho slnka – do Japonského cisárstva. A tam narazili na mnícha, ktorý im rozprával, ako prenikol až do Lhasy – do zakázaného tibetského mesta – v prestrojení za čínskeho lekára. Vďaka jeho príbehu získala Alexandra vieru, že si predsa len môže splniť svoj sen – že môže na vlastné oči uzrieť Potalu – palác dalajlámov, ktorého zlaté strechy sa trblietajú pod slnkom žiariacim nad Červeným pahorkom. Najprv ich však oboch čakala krutá cesta cez Čínu, ktorou práve zmietal nepokoj občianskej vojny, a neraz sa stali svedkami bezočivých vrážd, tvrdých súbojov a neraz sa aj oni sami dostali do sporu s divokými bojovníkmi. A potom sa pred nimi ešte rozprestrela nekonečná púšť Gobi, ktorá ich na svojom pieskovisku takmer vyhladovala. Dobré tri tisícky kilometrov prešli väčšinou pešo, kým sa v roku 1924 – to mala Alexandra päťdesiatšesť rokov – opäť ocitli kúsok od tibetských hraníc.
Ak sa naozaj chceli dostať až do Lhasy – a to ona aj Aphur Yongden chceli – museli preniknúť hlboko do samého srdca Tibetu. Oveľa, oveľa ďalej, než sa pred rokmi dostali zo Sikkimu. Čo teda znamenalo ďalšie týždne a skôr možno aj mesiace chôdze. Navyše po cestách, po ktorých na koňoch chodili vojaci strážiaci krajinu pred nevítanými hosťami. Neostávalo teda nič iné, než veriť, že ich prestrojenie pri takom stretnutí zapôsobí dôveryhodne. Aphur mal vystupovať ako budhistický láma a Alexandra sa mala stať jeho tibetskou služobníčkou – chudobnou roľníčkou zo strechy sveta. Svetlé vlasy si preto zamazala čínskym atramentom a keďže krátky strih by ju tiež prezradil, upliedla si ešte vrkôčiky z jačej srsti. No a tvár a ruky? Tie si denne natierala mastnotou, ktorá sa usadila na dne hrnca. Aj tak však napokon radšej putovali v noci a cez deň odpočívali v nejakej odľahlej jaskyni alebo v dobre ukrytom stane.
A koniec koncov – vojaci neboli jediným rizikom, ktoré mohlo zmariť ich cestu. Dravé rieky sa valili svojimi korytami a hlbokými roklinami, ktorých okraje sa tu a tam zrútili do spenených vôd, hnaných zo snehov topiacich sa na úpätí horských obrov. A prekonať takú horskú rieku nebolo nikdy bezpečné. A tak sa raz Alexandra ocitla v prútenom koši, ktorý sa na povrázkoch hompáľal nad priepasťou. Desivé až-až. A potom – len kúsok od druhého brehu, kde už tú hrôzu mohla mať za sebou – prasklo ťažné lano. „Aide!“ vykríkla vo svojom rodnom jazyku, „Pomoc!“ Zrazu sa rútila späť po prevesenej lanovke – priamo nad rozbúrené pereje. A bol to okamih, ktorý sa jej však zdal ako celá večnosť. Visela tam a nezmohla nič. Zachránil ju až tibetský chlapík, ktorý sa hlavou nadol ako leňochod zachytil na lane a s novým ťažným povrázkom sa sunul k nej, zatiaľ čo voda – vzdutá prudkými nárazmi o kamene – mu olizovala chrbát.
Ako potom stúpali od riek vyššie do hôr, chodníky vedúce ich kroky do zakázaného mesta mizli najprv pod snehovým poprašom, ktorého však pribúdalo, až sa napokon borili do hlbokej bielej vaty až po polovicu stehien. A celé hodiny sa potom bez odpočinku a bez jedla prehrabávali k vysokohorským sedlám, ktoré ich delili od cieľa. Nekonečná drina. A to sa ešte do ich stanu oprela lavína a Aphur si pri páde do trhliny vyvrtol členok, takže potom celé dni čupeli v jaskyni, a keďže nemali čo jesť, nakoniec od hladu zaškúlili k svojim nohám a uvarili si vo vode aspoň jačiu kožu, z ktorej mali ušité topánky.
Prešli všetkým utrpením, aké len odhodlaný pútnik môže zažiť – dokonca sa museli oháňať pištoľami aj pred zlodejmi, kvôli čomu ich so sebou niesli. Až konečne – po štyroch mesiacoch putovania, strádania a niekedy aj boja o holý život – uzreli z ďalšieho ťažko vybojovaného priesmyku, ako sa slnečné lúče odrážajú od zlatých striech Potaly.
„Lha gyalo! Di tamtchen pam! – Bohovia zvíťazili! Démoni boli porazení!“ plakali, keď z obrysov Červeného pahorku, na ktorom stojí palác dalajlámov, pochopili, že nič z toho, čo ich toľko času trápilo a čo stále dokola skúšalo ich vôľu žiť a prežiť, nebolo zbytočné. Srdce Alexandry David-Néelovej sa rozbúšilo rovnako rýchlo, ako keď modlitebný mlynček vysiela k nebu nad Tibetom večnú budhistickú mantru Óm mani padmé húm. A zrazu stála pred bránami mesta – zakázaného mesta, ktoré však pre ňu už nebolo nedosiahnuteľné. Rysovalo sa priamo pred ňou. A ona mala nazrieť pod závoj jeho tajomstiev a objaviť ďalšiu novú pravdu o svojom živote.
Alexandra David-Néelová a Aphur Yongden zostali napokon vo Lhase dva mesiace, počas ktorých sa ukrývali v kláštoroch. Keď sa úrady o ich prítomnosti dozvedeli, boli už zo Lhasy preč a Alexandra sa potom rozhodla, že nastal čas vrátiť sa do Európy. Čo bolo pôvodne plánované ako krátky výlet na niekoľko mesiacov, sa premenilo na štrnásť rokov trvajúce putovanie po Východe.
Alexandra David-Néelová (1868 – 1969) sa v roku 1925 vrátila do Francúzska a potom, čo v novinách a časopisoch vyšli správy o jej cestách, stala sa národnou celebritou. Spolu s Aphurom sa usadila v meste Digne-les-Bains na juhovýchode Francúzska a počas nasledujúcich rokov napísala niekoľko kníh o svojich cestách po Indii, Číne a Tibete.
Alexandra svoje manželstvo s Philippom Néelom ukončila. Zato jej vášeň pre Východ nikdy nevyhasla a v roku 1937 sa šesťdesiatdeväťročná Alexandra a Aphur vrátili do Číny – tentoraz v čase ešte väčších nepokojov uprostred čínsko-japonskej vojny – a osemnásť mesiacov putovali krajinou, ktorou zmietalo násilie, hladomor a epidémie. O rok neskôr sa potom opäť dostali do Tibetu – do mesta Tachienlu, kde zostali ďalších päť rokov. Do Francúzska sa vrátili až v roku 1946.
Aphur Yongden – adoptívny syn Alexandry David–Néelovej zomrel v roku 1955 na zlyhanie obličiek. Mal štyridsať rokov.
Vo veku 100 rokov požiadala Alexandra o nový pas s vyhliadkou na ďalší návrat do Tibetu. Jej žiadosti vyhoveli, no o niekoľko mesiacov neskôr zomrela. Jej popol bol podľa jej želania rozprášený nad riekou Ganga spolu s popolom jej adoptívneho syna Aphura.
Za svoj život napísala Alexandra David-Néelová vyše tridsať kníh o východných náboženstvách, filozofii a o svojich cestách. Po smrti oslavovali jej činy knihy, divadelné hry, dokumenty, filmy a o jej živote vznikla aj opera. Veľký vplyv mala na beatnických spisovateľov Jacka Kerouaca a Allena Ginsberga alebo aj na filozofa Alana Wattsa.
