Campanile Basso nie je hora, ktorú by mohol uzrieť každý. Prvýkrát ju v bludisku Brenty zazrel John Ball v roku 1864 a jej steny sa mu nezdali bohvieako prívetivé. Ostatne hmla, ktorá sa plazí po šedivých zrázoch, zožerie všetok slnečný svit a človek si medzi štítmi občas pripadá ako vo zveráku. Ak chceš Campanile Basso vidieť, musíš na sutine, skale a snehu prepotiť minimálne jedno tričko. Pri výstupe z Molvena možno aj dve. Dvetisíc výškových metrov dá zabrať. A ak chceš vystúpiť až na vrchol, čaká ťa lezenie.
Avšak – aspoň na teba nikto nebude mieriť pištoľou. Ako na chudáka Nina Pooliho. Na druhej strane – nemal sa hrať na niečo, čím nebol.
Kto bude prvý hore? Taliani, alebo nemecky šprechtiaci horolezci? Od roku 1848 to vrelo v celej Rakúsko-uhorskej monarchii – severné Taliansko nevynímajúc. Takže aj horolezci zo Società degli Alpinisti Tridentini a z nemeckého alpského spolku si radšej stavali v horách vlastné, národnostne oddelené chaty. Často len pár sto metrov od seba. Dokonca aj doteraz nedobytú štíhlu ihlu nazýval každý inak.
Campanile Basso, alebo Guglia di Brenta?
Rozhodne Campanile Basso! Síce to neznelo bohvieako honosne – Nízka zvonica –, ale ten výmysel akéhosi lipského profesoríka Schulza – pche, Guglia! – si mohli Germáni strčiť za tie svoje pod kolená vykasané podkolienky.
Dvadsaťosemročný Carlo Garbari bol prvý, kto sa rozhodol získať vrchol ihly pre svoj národ. Ten taliansky. Lenže si mal možno lepšie preveriť, koho si najíma za spoločníkov. S o sedem rokov starším Ninom Poolim už síce na nejaké tie brentské vrcholy vystúpili, ale Pooli nebol žiadny skúsený vodca. Skôr nosič. Vtedy ešte lepšie zaobchádzal s otváračom na víno než s lanom a skobami. A tretí do partie, Antonio Tavernaro, tiež neprekypoval skúsenosťami. Napriek tomu sa v to štvrtkové dopoludnie, 12. augusta 1897, prehrýzli cez najťažšie miesto výstupu – žltú, mierne previsnutú stenu, na ktorú hľadeli s obavami už od nástupu. Štvorkové lezenie, to bolo vtedy na hrane. Ale Poolimu sa ešte podarilo udržať Garbariho v domnení, aký ostrieľaný vodca ho vedie.
Na priestrannej skalnej rímse Stradone Provinciale, ktorá krúži okolo ihly, vypili dve fľaše vína a ako sa hovorí – vo víne je pravda. Komínom v západnej stene sa ešte Pooli prešmykol, ale keď mu vo vrcholovej stene zostávalo k talianskemu víťazstvu sotva pár desiatok metrov, roztriasol sa ako celá habsburská monarchia. Ďalej to jednoducho nešlo. Brentská hmla všetko pochovala. Skala bola nad Pooliho sily. Nedokázal sa v nej ani zaistiť, a keby spadol, hrozilo, že strhne do hlbín všetkých. Tak zúfalý Garbari, schúlený pod ťarchou temných mrakov na kazateľnici, siahol do batoha po revolver:
„Dokončíš výstup, alebo zomrieš!“
Nedokončil nič. Vydesený Pooli sotva zvládol zostúpiť späť na plošinu, na ktorej Garbari postavil mužíka a pod jeden z kameňov ukryl na kúsku papiera napísaný odkaz: „Tým, ktorí sa dostanú až sem, prajeme viac šťastia!“
Jediné Garbariho víťazstvo tak bolo, že po epizóde s revolverom si ho už žiadny falošný vodca netrúfol vodiť za nos.
Na smolu Carla Garbariho a všetkých tridentských alpinistov sa navyše o dva roky neskôr k odkazu pod vrcholom dostala dvojica tirolských študentov z Innsbrucku – Carl Berger a Otto Ampferer. Dokonca si boli úplne istí, že vrchol svojej Guglie dosiahnu, a tak na chrbte vliekli dlhú drevenú tyč, ktorú chceli vztýčiť na vrchole. Azda aby ešte viac podpichli porazených Tridenťanov. Ale hlavne, aby na ňu zavesili svoju germánsku vlajku.
Aj ctižiadostivých Tirolákov však nakoniec zastavilo to isté miesto ako vyplašeného Pooliho. Ampfererovi však napadlo vytraverzovať za roh do severnej steny, kde sa mu síce pod nohami roztvorili nekonečné hlbiny Val Brenta Alta, ale vhĺbenie nad hlavou sľubovalo ľahšiu cestu k vrcholu. Lenže tiesnivá hmla už zase priniesla do brentských veží pocit topenia sa. A obaja mali hrdlá vyprahnuté od smädu. Tak zostúpili. Aby nabrali sily na nový útok.
Po dni oddychu zase stáli pod Gugliou. A keby sa hneď na začiatku Berger kvôli vylomenému stupu nezosypal na Ampferera, ktorému následne vytryskla z nosa krv, mohol druhý pokus prebehnúť celkom hladko. Na druhej strane, čo by to bolo za hrdinstvo bez trochy krvi? Z kazateľnice, na ktorej sa doteraz všetky pokusy skončili, potom Ampferer preliezol po úzkej rímse do severnej steny, zatĺkol jednu dobrú skobu a následne vytiahol svoje telo cez previsnutú strieščku do ľahkého terénu.
Bol piatok 18. augusta 1899 a na vrchole Campanile Basso znel nemecký spev. Ach!
Tridenťanov to však nezlomilo. O pár dní neskôr zopakovali Bergerov a Ampfererov výstup a tú ich malú germánsku vlajku nahradili poriadnou žlto-modrou tridentskou zástavou. Desať metrov širokou.
Campanile Basso (2883 m) znamená v preklade z taliančiny Nízka zvonica – je totiž nižšia než susedná Campanile Alto. S názvom Guglia di Brenta prišiel v roku 1884 nemecký alpinista Karl Schulz – guglia znamená veža. Miestni obyvatelia a talianski horolezci však tento názov považovali za nevhodný a nikdy ho neprijali.
Nino Pooli sa na Campanile Basso vrátil v roku 1904 s Riccardom Trentim, aby konečne – s lepším istením – vyliezol vrcholovú časť, ktorú v roku 1897 nezvládol. Vznikla tak varianta Via Pooli-Trenti s klasifikáciou V+, ktorú až do roku 1932 nikto nezopakoval. Náročná úvodná stena, ktorú Pooli prekonal počas pokusu v roku 1897, nesie jeho meno – Paroi Pooli.
Carlo Garbari počas svojho života vystúpil na niekoľko brentských vrcholov – napr. na najvyššiu horu pohoria Cima Tosa, Punta dell'Ideale alebo Campanile Alto. Pri všetkých týchto výstupoch bol jeho spoločníkom Nino Pooli. Od neúspechu na Campanile Basso už spolu však nikdy neliezli. Malá kazateľnica, kde Carlo Garbari údajne vytiahol na Pooliho revolver, sa nazýva Terrazzino Garbari.
Karl Berger padol počas prvej svetovej vojny – počas hliadky ho nešťastnou náhodou zastrelil jeho kamarát. Otto Ampferer sa stal významným geológom a členom Rakúskej akadémie vied. Cesta, ktorou dosiahli vrchol Campanile Basso, je dnes známa ako Via Normale s klasifikáciou obtiažnosti IV+.
Priamo pod Campanile Basso vedie zaistená cesta Via delle Bocchette. Východiskovým bodom sú chaty Rifugio Alimonta (2580 m) a Rifugio Tommaso Pedrotti (2491 m).
