"A prečo si nezaplatíte nejaký penzión? To nemáte peniaze?" Peniaze? To asi nie je dôvod. Rozhodne nie ten hlavný, pre ktorý nafukujeme v kufri auta matrac kúpený za 439 Kč v Decathlone, pod zadnými dverami rozkladáme dve kempingové kresielka a na debne s lezeckým matrošom krájame Salame Campagnolo Corto Maestri na poriadne hrubé plátky, ktoré z bieleho plecháčika zapíjame červeným vínom dozretým v Alto Adige.

Ušetrené peniaze sú skôr len príjemným bonusom, ktorý radšej vymeníme za nového lezeckého sprievodcu po najlepších viacdĺžkových cestách v okolí Passo di Sella, než za izbičku s vyrezávaným plesnivcom na čele postele a plechovku Coca-Coly za päť eur v minibare. K živým plesnivcom sme sa pred pár hodinami skláňali pri zostupe zo Schubertovej cesty na Piz Ciavazes. A kým ponoríme nohy do ľadovej tône pod vodopádom, aby sme z nich spláchli kožený odér lezečiek, vychladí sa nám aj tá Cola - kúpená za sedemdesiatpäť centov v Spare v Cavalese.

Toto máme radi. Hľadieť otvoreným kufrom na tmavé obrysy cez deň belostných dolomitských stien, ktoré pod tisíckou hviezd nadobúdajú zvláštnu prevahu nad ľudskou maličkosťou. Do pol pása zababušení v perových spacákoch sa striedame v predčítaní zo zažltnutých stránok knihy Himálajskí tigri, ulovenej v regáloch antikvariátu. Ešte rozlejeme do plecháčikov posledné dva deci vína a potom už za sebou necháme zaklapnúť dvere nášho apartmánu.

Necháme sa snívať o bialetke, ktorá vypúšťa súvislý prúd pary a s ním aj vôňu čerstvej kávy do vlahého ranného vzduchu, nasávajúceho teplo z prvých slnečných lúčov, ktoré prekročili obrovské steny na východe. Dobrú noc. Alebo už dobré ráno?

Mohlo by to byť lepšie?

Lepšie ako zobudiť sa o štvrtej ráno na kvapky vody, ktoré v pravidelnom rytme dopadajú na karimatku pri tvojej hlave, pretože ľadový príkrov na strope skalného bivaku začal s náhlym nočným oteplením nad ránom meniť skupenstvo. Lepšie ako sa uprostred noci zvíjať s kŕčmi v žalúdku a trikrát za pol hodiny vybiehať s holým zadkom z ako-tak vyhriateho spacáka a zadýchaného interiéru auta do dvadsaťstupňového mrazu a pritom počúvať vyčítavé slová parťáka, čo tu dopekla lietaš? Alebo azda lepšie ako podceniť včasné hľadanie rovného fliačika - ešte za denného svetla - a potom sa celú noc vyhýbať koreňu pod svojím pravým stehnom?

Určite áno. Mohlo by to byť lepšie.

Ale spomínal by potom človek na akurát tvrdé hypoalergénne matrace s povrchovou úpravou s Aloe Vera, porcelánovú misu s teplou drevenou doskou a bubnovanie dažďa do plechovej strechy?

„Žmýkame premočené kusy výstroja a užívame si krásne miesto na prenocovanie. Navlečení do perových búnd sa pohodlne naťahujeme na kamennom lôžku. Proti pádu sme sa zaistili lanom zaveseným na skalnom hrote.“

— Radan Kuchař, Deset velkých stěn

Človek žije, keď sa s ním niečo deje. Nie keď vegetí.

Preto hľadáme veľké previsnuté kamene radšej než veľké prepychové izby. Parkovanie bokom radšej než parkovanie pri penzióne. Otvárak na víno zapadnutý na dne debny s lezeckým vercajgom radšej než zaneprázdneného hlavného čašníka, ktorý poradí tú správnu fľašu. Červené je aj tak najlepšie. Ideálne zvarené v Jet Boile. Len stiahnite plyn včas. Horí to.

Vrátiť niečo horám

Parkovať cez noc? Zakázané. Zakladať oheň? Zakázané. Kúpať sa vo vodopáde? Zakázané. Liezť na najvyšší vrchol pohoria s pomocou vlastných schopností? Zakázané. Postaviť stan? Zakázané. Bivakovať? Tak azda v prípade núdze. Ale beda, ak to budete zneužívať.

Povolené je postaviť lanovku. Kabínkovú. Aby denne vyviezla hore tisíce ľudí, ktorí by tam inak so svojimi slabými pľúcami a objemnými bruchami nedošli. A povolené je lietať nad horami zásobovacím vrtuľníkom, ktorý zabezpečí suroviny na nasýtenie všetkých tých hladných krkov, čo v dvoch a pol tisícoch metrov túžia po výbere aspoň z desiatich hlavných jedál a zmrzlinovom pohári. "Vy akože nemáte pizzu?" počul som osobne na chate uprostred hôr. Tipoval by som, že do dvoch rokov ju ponúkať budú. Minimálne šunkovú Guseppe z mrazničky.

Ale akú škodu narobí horolezec, ktorý pokrútenou hliníkovou lyžicou miesa instantné jedlo z vrecúška vo vode z potoka, práve bublajúcej nad plameňom variča, pričom si sem hore - pod previsnutý balvan obložený kameňmi ako záveterie - prinesie všetko na vlastnom chrbte a ráno si aj všetko odnesie? A hnedé zahrabe.

"Tatranský bivak. Karimatka, spacák, varič, pekná baba... super romantika."

— video neznámeho autora na Youtube

Zodpovednosť je možno dôležitejšia než zákazy. Chceš si pod skalou založiť oheň? Zdá sa, že leto bude zase suché, tak porozmýšľaj, či je to dobrý nápad, a ak áno, oheň po táboráku poriadne uhas. Nechceš sa tlačiť vo vydýchanom matratzenlageri a pokúšať sa utíšiť medveďa mľaskaním? Je jasné, že odpadky nenecháš ležať pod balvanom. Na rozdiel od hovienka, ktoré naopak zakopeš do zeme. Ľahučké vreckové lopatky sa bežne dajú kúpiť. Máš rád tú pohodu, keď si vozíš spálňu v kufri auta a večer v záveterí ľavého zadného kolesa miešaš cestoviny s pestom za euro dvadsať? Rešpektuj súkromné pozemky a tabule "No Camping".

Socky na parkovisku

Vlastne je to krásny pocit. Unavený z celodenného škriabania sa v šesťstometrovej stene zvaliť sa do kempingového kresielka, zakrútiť kľukou mlynčeka na čerstvú kávu a posadiť striebornú bialetku s dnes už natrvalo očadeným dnom nad plameň plynového variča. Umyť si dlane, zamazané typickou zmesou lezeckého magnézia a skalného prachu, vodou, ktorú parťák šetrne dávkuje z desaťlitrového kanistra. A potom tam len tak sedieť, srkať z plecháčika kávu, ktorá spláchla aj zvyšky zaschnutého vína, dojedať tri dni starú bábovku a pozorovať, ako všetci postupne odchádzajú, zatiaľ čo ty zostávaš.

Zostáva aj jediný problém, a to ešus mastný od bazalkového pesta a rozhodovanie, kto z vás dvoch ho pôjde vydrhnúť studenou vodou, zatiaľ čo ten druhý preloží auto na spanie. Čo sa dá prežiť. Alebo zažiť?

Naša voľba