Nad hlúčikom horolezcov na štarte sa vznáša mrak alkoholových výparov zo včerajšej párty. Kto nevyvádzal včera večer pri kapele na ihrisku, nie je dostatočne pripravený. Dobre viem, že pri Ľadovom medveďovi budem mať sucho v krku, ale to je ešte ďaleko.
Šesť, päť, štyri. Banda anarchistov, horolezci, čo prišli na slávny Horolezecký filmový festival do Teplíc nad Metují, spoločne spytuje svedomie a kolektívne sľubuje, že už nikdy nebude piť. Ranná opica nápadne pripomína horskú chorobu. Lenže teraz sa musíš vyhecovať a bežať, žiadne výhovorky – to sa niekedy v horách môže hodiť.
Tri, dva, jeden, štart! Hlúčik bežcov sa dáva do pohybu, vybieha z parku, naberá tempo a zbesilo letí teplickým námestím. Hlavne neprepáliť začiatok. Do cieľa je to jedenásť kilometrov. To nie je až tak veľa, ale predsa nechceš grckať už pri vstupe do skál, ako minule. Opatrne, dievčatko, bude to do kopca.
Hneď prvé stúpanie preverí. Bežíme okolo Pustovne svätého Ivana. Mám sa ísť rovno schovať? Preteky sú vážna vec: Nebuď zbabelec a pridaj! Panenka Mária Pomocná, pomôž mi dobehnúť do cieľa. Je posledná augustová nedeľa a to je príležitosť poňať beh trochu meditatívne. Dostávam sa do tempa a poklusom sa blížim ku skalnému mestu.
„Mandulka, pridaj!“ povzbudzuje ma traťová rozhodkyňa, sestra Míru Šmída, ktorý kedysi festival horolezeckých filmov vymyslel. Začínam chápať, že tento beh je prestížna záležitosť. Buď rada, že ti to beží. Míňam odbočku do Vlčej rokliny a prichádza stúpanie. Pomaly triezvim.
Skalnou bránou vybieha prvý pretekár v protismere. Tu niekto vážne preteká: „Majster, do toho!“ Borec letí ako šíp späť do cieľa, zatiaľ čo ja mám celý okruh skalným mestom ešte pred sebou. Nemám si sadnúť na Krakonošovo sedadielko alebo ísť rovno na čučoriedky? Aj Korytnačka je rýchlejšia ako ja.
Vkĺznem do temnej skalnej rokliny, kam slnko nezasvieti, a počítam schody. Beriem ich po dvoch. Nedá sa predbiehať, chodba je úzka. Predsa nespomalíš! Brzdila by si ostatných. Štrúdľa pretekárov sa plazí pomedzi skaly ako had. Pod Chrámovými stenami sa trochu rozjasní a začne fúkať. Ešte nie sme na konci, vädnem a pod Herynkom dochádza dych.
Lenže pri Diviakovi sa to láme, znova mi rastú krídla a rútim sa z kopca dole po schodoch. Kolená to odpružia. Hlavne si nezlom väz. Poháňa nás Plesknutie bičom *. Najprv dlhé skoky po piesočnatom chodníčku, potom skrátim krok a chytám sa zábradlia. Preberám jeden schod za druhým. V úzkej Sibírskej rokline čľapká potok, drevená podlaha je klzká: Pozor, nech sa nepošmykneš! Steny sú obrastené slizkým machom: Radšej sa nedotýkaj, kľučkuj a bež!
Prepletala som sa bludiskom. Skaly ma pustili zo svojich pazúrov. Vybehnem z lesa a bežím ľahkým terénom po ceste späť do mesta. Nejaké deti z drevenice mi ponúkajú vodu: „Vďaka, vďaka!“ Naťahujú ruky k pretekárom, chcú si s nimi tlesknúť. To ma nezdrží. Bežím o dušu. Len nech nie som posledná! Pred cieľom čaká legenda pieskovcového lezenia Petr Prachtel a fandí mi. A konečne búrlivý kordón divákov v cieľovej rovinke a cieľ!
Prekvapivo som ubránila tretie miesto na stupni víťazov v mierne zvýhodnenej kategórii Horolezkyne. Preteky však získali nový traťový rekord, ktorého držiteľom je Dominik Sádlo s časom 35 minút. A ženskú kategóriu opäť vyhrala neporaziteľná Táňa Metelková. Niektoré životné istoty zostávajú. Tak zase o rok?
