Tento rok si totiž pripomíname päťdesiate výročie tragickej Expedície Peru 1970. Pod Huascaránom vtedy pri zemetrasení zahynulo všetkých 15 členov výpravy a aj ďalších sedemdesiattisíc ľudí. Pre nás teda príležitosť vzdať týmto špičkovým československým horolezcom hold a poďakovať za odkaz, ktorý nám zanechali. Veď niektorí z nich preteky Jizerská 50 vymysleli a rozbehli prvé priekopnícke ročníky.
„Katka – to je niečo pre teba – Jizerská 50 na drevených lyžiach! Prihlás sa!“ Nejako takto ku mne doputovala výzva Českého horolezeckého zväzu, ktorý stál za nápadom pripomenúť širokej verejnosti horolezecké prepojenie s Jizerskou 50. Pätnásť čísel pre horolezcov, ktorí sa odvážia na štart v dobovom oblečení a na drevených doskách zo sedemdesiatych rokov, mi pripadalo ako neodolateľná ponuka. Okamžite som rozžeravila telefón a prosila, či by pre mňa v družstve ešte mali miesto. Niekedy sa nestačím čudovať, aké príležitosti sa na mňa nalepia vďaka čitateľom mojich Jasanových básní.
Poskladali sme silné družstvo, nechýbala ani dcéra jedného z horolezcov z Huascaránu, pani Jana Jírová, a niekoľko elitných lezcov českej scény. Brat Ondřej Mandula, ktorý má ocenenie ČHS za výstupy na hory nad 6000 metrov, historik Libor Dušek, ktorý o expedícii Huascarán nakrúca film, či Martin Leskovjan – odvážny skalolezec, šampiónka českého skialpinizmu Marie Zelená a tiež dve vnučky horolezcov z Huascaránu – biatlonistka Bára Jírová a lezkyňa Svaťka Spěváčková. Každý lyžiar niesol na hrudi číslo jedného horolezca z Huascaránu, teda prvých pätnásť čísel pretekov, ktoré sa tradične nerozdávajú. Oficiálne číslovanie Jizerky totiž začína až šestnástkou. Mne vyšlo číslo 4, ktoré patrí Vilémovi Heckelovi, slávnemu fotografovi. Jeho knižka Hory a lidé patrila odmalička medzi moje obľúbené.
Mali sme špeciálne podmienky – štartovali sme hneď po ženskej elite, tesne pred štartom hlavnej mužskej kategórie. Aby si nás všimli, aj keď sme boli medzi bežkármi neprehliadnuteľní. Do stopy sme sa radili za spevu hymny a hneď na štarte sme si štrngli rumom. To na odvahu! Kto nemaže, ten nejde. Hneď za štadiónom sme sa však schovali do lesa a pri pamätníku Huascaránu sme povzbudzovali mužskú elitu. Prvé dve vlny pretekov sme pre istotu nechali odísť, kým sme sa opäť vydali na trať. Predsa nebudeme riskovať zlomenú bambusovú palicu. A nechceme nikoho brzdiť. Pekne v pokoji sa šinieme vpred, tí rýchlejší čakajú na tých pomalších, ktorí majú práve technickú poruchu, lepia roztrhnutú topánku, primazávajú stúpací zlatý Rex alebo rum. Ejha, už na desiatom kilometri brat hlási prázdnu fľašu. Našťastie majiteľ horskej stanice Knajpa Honzík Špecián nám ju veľkoryso doplnil – vraj sponzorský dar, aby sme mohli pokračovať v jazde.
Časom sme prepadli na chvost pretekov, medzi pretekárov veteránov. Niektorí majú rovnakú výbavu ako my, rovnaké štucne a retro šuštiakové bundy, ale aj prestížne štartové čísla účastníkov, ktorí majú za sebou 30 štartov a viac. Mohli by sme ich pribrať do družstva. Tempo máme stabilné, neflákame sa. Od istej chvíle predbiehame stále tých istých pretekárov. Do kopca sme rýchlejší, ale z kopca nás zase predbehnú, hoci pichame zo všetkých síl. Po stopäťdesiaty raz na trati stretávame a zdravíme pána Šťastného a pýtame sa ho, či je šťastný. Až do 45. kilometra pretekov nám vždy potvrdil, že áno.
Na poslednej občerstvovačke sme si vyslúžili párky, tak veľmi sme sa na ne tešili už od Jizerky. Obsluhuje nás slávna horolezkyňa Alena Čepelková a obetavo nám nalieva čaj. Ženie sa orkán, ale my budeme v cieli skôr. Stihli sme to za svetla. S minimálnymi stratami, niekoľkými pľuzgiermi a boľavými hnátmi, ale šťastní, že sa niečo také krásne a symbolické podarilo dotiahnuť do konca. Navyše sme na charitu vyzbierali solídnu sumu na podporu horolezca Tomáša, ktorý spadol v Tatrách a potrebuje pomôcť. Som rada, že to klaplo, vďaka všetkým a horám zdar!
