Skryté poklady Slovinska alebo sprievodca, ktorý vám povie, kam nechodiť?
No tak sa ukáž. To som zvedavý, čo sa skrýva vo vnútri. Otváram tvrdú prednú obálku, obsah čísla letmým pohľadom odsúvam na "možno neskôr" a zaostrujem zrak na prvé riadky úvodníka. Záverečný odsek už ani nečítam. Posledné dve vety toho predchádzajúceho bohato stačili, aby časopis definitívne stratil moje sympatie.
"Hľadali sme miesta, ktoré sú rovnako krásne a zatiaľ výrazne menej navštevované. Podelíme sa s Vami o skryté poklady Slovinska!"
Zatiaľ výrazne menej navštevované! Preto sme o nich napísali do tohto plátku, ktorý vypúšťame do sveta zadarmo offline aj online. A teda sa o týchto tajných miestach, na ktorých sa nám pri našej návšteve tak páčila ich divoká osamelosť a vzdialenosť od davov smerujúcich na tie prevarené zhromaždiská dobrodruhov bažiacich po zážitkoch, dozvedia ďalšie tisíce ľudí. Čím sme svojím drobným dielom prispeli k strate ich toľko ospevovanej úchvatnej atmosféry, ktorú vám v tomto čísle opisujeme.
Nie, nepáči sa mi toto dnešné dobýjanie hôr prostredníctvom (nielen) internetového prezradenia všetkého. Dobrodružstvo prestáva existovať. Už nie je čo objavovať. Hľadanie sto rokov starého poľovníckeho chodníka, dnes stratene zarastajúceho čučoriedím a zatláčaného do zabudnutia mohutnejúcim smrekovým porastom, sa odohráva predovšetkým pri skúmaní satelitných snímok na Google mapách a rozklikávaní odkazov vo výsledkoch vyhľadávania.
Kedysi poloha malého plechového bivaku zostávala len tušená na základe bodky v papierovej mape.
Dnes sa pod mnohými odkazmi objavuje cesta podrobne opísaná. Vrátane záverečného neznačeného úseku, kde si má človek dať bedlivý pozor a pri veľkom balvane rozdelenom kremennou žilou odbočiť mierne doľava a pokračovať týmto smerom zhruba sto metrov. Inak by sa mohlo stať, že ho chodník zvedie príliš ďaleko a bude bivak hľadať dlhé desiatky minút.
No to by bola katastrofa!
Konečne nejaké vzrušenie okorenené nepríjemnou neistotou, či s blížiacim sa súmrakom nakoniec neskončíte - namiesto na rovnej prični v bivaku - skrčení v spacáku medzi vápencovými kameňmi, ktoré bránia pohodlnému uloženiu, pod najbližším previsnutým balvanom.
Ale to nie. Na to dnes nie je priestor. Dobrodružstvo treba nasypať instantné.
Prezradenie neznámeho nie je nevyhnutne zlé. Pokiaľ sa však odohráva ústne. Medzi známymi, prípadne známymi tých známych. "Počuj, vravel mi niekto, že pod hrebeňmi sú vraj základy nejakej starej salaše alebo čo? Ty vieš, kde to je?" ... "No jasné, tomu sa hovorí Volárna. Musíš odbočiť na vegeťáku..." Tam a tam, bla bla bla. Takto sa do hôr a na tie posledné vzácne miesta, doteraz starostlivo skryté pred davmi ľudí, dostávajú iba tí, ktorí sú pripravení naozaj objavovať. Tí, čo si dokážu nájsť cestu a nevadí im nechať si pol dňa ošľahávať holene prerasteným čučoriedím a nespočetnekrát sa porazenecky predierať pod nízkymi konármi smrekov späť na hlavný chodník, pretože opis bývalého člena horskej služby, toho času na dôchodku, sa predsa len stal poplatným dobe, keď sa tam objavil naposledy ako veliteľ pátrania po zblúdilom Poliakovi.
Hromadné prezradenie neznámeho však okrem ulúpenia atmosféry skrytých pokladov hôr prináša ešte ďalší veľký problém.
Do hôr sa vďaka tomu často dostávajú nepripravení ľudia.
Ľudia neschopní riešiť nečakané problémy, o ktorých v magazíne nepísali. Línia výstupu bola jasne predurčená. Ale svah pokrytý ohromným snehovým poľom - pozostatkom poslednej výdatnej zimy - im kladie pod nohy prekážku, s ktorou sa nepočítalo. Pošmyknutie môže mať fatálne následky. Čakan? Nemajú. A tým peripetie nekončia. Hmla vo svojom tajomnom vnútri utopila všetkých kamenných mužíkov vytyčujúcich bezpečnú cestu a správny smer sa v sivej pustatine stáva veľkou neznámou. Na internete písali len: "Postupujte podľa mužíkov." Mapa? Kompas? Tiež nemajú. Z diaľky sa hustnúcim vzduchom nesie zlovestné dunenie a do pol hodiny sa ozývajú rany, akoby sa malo zrútiť celé nebo. Povrazy dažďa nepoznajú zľutovanie. Zrazu sneží a už tak dosť tmavá obloha s pribúdajúcim časom prichádza o všetok jas. Ako prečkajú noc? Bivakovací vak? Páperovku? Teplé rukavice? Nemajú.
Áno, zvolil som extrémny prípad. A naozaj stačí oveľa menej, aby sa internetová príprava zmenila na minimálne nepríjemný zážitok. "Píšu, že je to zaistené oceľovým lanom, ale v pohode zvládnuteľné bez istenia. Tak to si tie ferratové sety ani požičiavať nebudeme, nie?" V tej chvíli, ukolísaní dostupnými informáciami, už neberú do úvahy závraty jedného z nich. 26. august 2011 ako dátum publikovania článku neúmyselne prehliadajú. A utvrdení výrokom "istiť sa ani nebolo treba" im nedochádza, že v máji sa môže na ferrate v 2000 metroch objaviť nemálo snehu, ktorý úplne zmení pravidlá hry.
Možno keby namiesto internetových článkov plánovali rozumom, vzali by si výbavu podľa svojich schopností.
Alebo by sa do takého odvážneho podniku vôbec nepustili.
Bohužiaľ, dnešná až neskutočne ľahká dostupnosť informácií doplnená úpornou snahou outdoorových značiek, televíznych staníc a všemožných ďalších podnikavcov uchmatnúť si z rastúceho horského priemyslu svoj diel - áno, naozaj to už môžeme nazvať priemyslom - vedie k zaplaveniu hôr ľuďmi, ktorí na ich nástrahy nie sú zďaleka pripravení. Nehovoriac o nedostatku rešpektu k samotnej prírode.
"Zaži to s nami!"
"Pripravte sa vyraziť!"
"Hory zážitkov!"
Takto to mnohí hlásajú do sveta v snahe zvýšiť hodnotu v kolónke zelených čísel účtovnej závierky. Ale to B už do éteru nezaznieva. A ani bunda napráskaná tými najmodernejšími technológiami, super vychytané istiace zariadenie čakajúce na patent či aplikácia na určenie lavínového rizika nikoho pred nástrahami hôr neochránia. To dokážu len skúsenosti a pokora. Ale o tom sa nehovorí.
Prezradením neznámeho ničomu neprospievame. Ľudí pribúda a s rastúcimi sumami na účtoch pribúda aj túžba po zážitkoch. Hory trpia. Stačí sa ráno počas slnečného víkendu postaviť na záchytné parkovisko Hvězda nad kúpeľmi Karlova Studánka v českých Jeseníkoch a potom - ak sa vôbec zmestíte do autobusu - pokračovať s davom na vrchol najvyššej moravskej hory. A toto chceme urobiť aj s tými skrytými pokladmi, či už Slovinska, Jeseníkov alebo doteraz exotického Gruzínska?
Už dávno som sa rozhodol vo svojich článkoch neuvádzať konkrétne miesta a ako najnižšiu miestopisnú jednotku používam názov pohoria. Zvyšok nechávam v opare tajomstva. Opisujem len emócie a atmosféru. A považujem to za správne.
Nech si každý nájde svoju vlastnú cestu do hôr. Postupnú. Nech vyráža hore najprv so svojím skúseným kamarátom alebo sa prihlási do horolezeckého oddielu. Nech sa naučí o všetkých možných rizikách, orientácii v teréne, nevyhnutnej výbave a predovšetkým o rešpekte k prírode.
A takto pripravenému sa mu hory budú postupne otvárať.
Ochránime tým hory aj seba samých.
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
