Určite by bolo pohodlnejšie ísť autom. V ľahučkých teniskách, a nie v poriadnych horolezeckých topánkach. A v čistom tričku namiesto tej smradľavej handry, v ktorej som štyri dni liezol po horách, večeral aj spal. Ale my sme sa rozhodli, že rozmaznávania sa autom už bolo dosť. A že ako horolezci by sme mali k prírode prejaviť okrem dobyvateľského vzťahu aj vzťah zodpovedný – s minimom emisií. Preto zostalo auto tentoraz zaparkované pred domom a presne o 19:00 sme na libereckej Fügnerovej ulici nastúpili do autobusu, ktorý nás priblížil k nástupišťu nočného vlaku Praha – Poprad. Jedno fľaškové pivo značky Chotěboř potom pomohlo prežiť noc vo vydýchanom kupé, kde sa päť spolucestujúcich niekoľkokrát za noc hromadne vytrhlo zo svojho plytkého sna pri apnoe spolucestujúceho číslo šesť.
Rýchle precitnutie o trištvrte na päť ráno si pripisuje na svoje konto ľadový vietor preháňajúci sa po peróne spolu s deci a pol instantnej kávy za sedemdesiat centov z automatu. Obchodík s rozlohou dva krát dva metre, kde nájdete všetko od pohľadníc cez čerstvé fornetti až po plyšové svište, zostáva zatvorený. Eskalátory zdobí tabuľa „Mimo prevádzky“. A z hlasového prejavu dvoch Popradčanov je jasné, na čo padli ich sociálne dávky. Spoza nevelkého okienka s poličkou, ktorej vládne vekom ošúchaný porcelánový tanierik s modrým lemom, sa ozýva hlas pracujúcej dôchodkyne, ktorá práve štrikuje šál. Vraj či idem na veľkú alebo na malú? „Na velkou.“ „Tak 40 centov. Na malú by to bolo za 30. Tu si zoberte papier. Keď prídete nabudúce, už budete vedieť.“ Schovaná za priehradkou na protiľahlej strane staničnej haly si zakrýva zívaním otvorené ústa pani, od ktorej výmenou za 3 eurá získavame dva lístky na električku do Smokovca. Hodina popradskej stanice stačila.
Keď sa z reproduktorov ozve uniformný hlas Tatranských elektrických železníc oznamujúci stanicu Starý Smokovec, derie sa na jasnú oblohu slnko. Dolnú stanicu lanovky na Hrebienok obchádzame oblúkom sprava. Sme predsa horolezci a nie nejakí rozmaznaní lufťáci, čo sa vozia do hôr lanovkami, zavadzajú bez nesmekov na zľadovatenom chodníku, nezdravia a na chatách vyjedia všetky halušky, takže na nás horalov, čo drieme celý deň v stene a bojujeme o holý život, nezostane vôbec nič. No a okrem toho ide prvá kabínka až o dve a pol hodiny. Takže ideme pešo. Osamote stúpame začiatkom Malej Studenej doliny a po ôsmej už naberáme na vidličku praženicu na Zamkovského chate – pohostinnom východisku horolezeckých túr hneď do troch tatranských dolín. Malá útulná izbička obložená drevom, vybavená poschodovou posteľou, nočným stolíkom, na stenu pribitou poličkou a niekoľkými kovovými háčikmi porôznu naskrutkovanými do steny. Medzi všetkými skvostmi horolezeckej literatúry dole v reštaurácii vyniká najmä jedna kniha – Expedícia Vysoké Tatry 1955. Večer, po návrate z výšin, si nahlas čítame jej kapitoly, hráme horolezecké pexeso a pripíjame si s chatármi horcom. Proste Zamka, pohoda.
V ústí Malej Studenej doliny, pod Lomnickým hrebeňom, vo výške 1475 m n. m., vyrástla v roku 1943 drevená chata. Nemala oficiálny názov, ale z atmosféry, ktorú Štefan Zamkovský s manželkou Ľudmilou vytvárali svojou srdečnosťou a z povesti Štefana Zamkovského, špičkového tatranského horolezca, vynikajúceho horského vodcu a obetavého záchrancu, prirodzene vyplývalo, že ju nik nepoznal ináč než Zamkovského chatu.
Koľko môže byť okolo chaty snehu? Dvadsať centimetrov? Je koniec januára a naposledy tu vraj poriadne snežilo 26. decembra. Čudná zima. Chodník k Téryho chate je topánkami stoviek ľudí ošúchaný do hladka, a keď za tmy a svitu čeloviek opúšťame pred šiestou ráno Zamku, noha sa nám aj pri najväčšej opatrnosti niekoľkokrát pošmykne. Vo svahu pod Téryho chatou potom nasadzujeme mačky. Bez ostrých hrotov stúpacích želiez sa v januárových ľadových Tatrách nedá pohnúť. Skôr než opustíme relatívne bezpečie cez deň frekventovaného chodníka, zahryzneme sa pri východe slnka do takéééhoto veľkého krajca chleba, aký som videl naposledy u drevorubačov. V rozprávke. Aj my budeme dnes rúbať a dúfajme, že naozaj rozprávkovo – Jordánkou až na Lomnický štít. Pri raňajkách máme toho velikána vysoko nad našimi hlavami.
Károly Jordán bol maďarský horolezec, matematik, člen Maďarskej akadémie vied, profesor Vyššej školy ekonomickej v Budapešti. Bol jeden z popredných tatranských horolezcov na prelome 19. a 20. storočia, iniciátor mnohých zaujímavých prvovýstupov i v zimných podmienkach. Na Lomnický štít vystúpil ako prvý Karol Jordán v sprievode Jána Franza st. 6. júla 1900 zo Sedielka pod Lomnickým.
Chlieb meníme za čakany. Žľab vedúci nahor vpravo od Pyšného štítu je plný tvrdého zmrznutého firnu – ako na jar – a ak na chodníku znamenalo pošmyknutie v najhoršom prípade tvrdý pád na zadok, tu hore sa podobné zaváhanie neodpúšťa. Do vyšliapaných stôp sa nám naše vlastné kroky nedarí zladiť, a tak kopeme hroty mačiek o kus vedľa do nepoškvrnenej plochy. Tie známky nedávnej prítomnosti iných ľudí totiž vytvoril ktosi, kto mieril žľabom dole, a svoje kroky tak oproti našim stúpajúcim nepomerne natiahol. Dokonca sa nás pokúsil aj trošku zmiasť. Slepo však nekopírujeme jeho stopy spadajúce od Pyšného štítu a preliezame nevýrazné skalné rebro do vedľajšieho žľabu. Tam je už sneh celkom panenský.
Keď pre rastúci sklon ľadového svahu berieme do rúk aj druhý čakan, vynárajú sa spoza skalného ostrohu ďalší dvaja hrdinovia, oveľa odvážnejší ako my. „Pozri, pozri na ne! To nie je možné.“ Rovnako ako my sa pohybujú v klzkom teréne po štyroch, ale na rozdiel od nás bez ostrých hrotov čakanov a mačiek. Šialenci? Nie. Rýdzi Tatranci. Kamzíky.
Pravidelný rytmus zasekávania čakanov a mačiek ukončujeme v štrbine pri Poslednej veži. Začína lezenie po skale. Tvrdý a spoľahlivý južný firn strieda primrznutý a sypký hranatozrnitý sneh, ktorý záludne skrýva kľúčové stupy. Pod nohami otvára svoj chrtan strmá Medená kotlina a v hlave nezostáva priestor na žiadne z tých dolinových starostí. Hroty mačiek sa našťastie vždy niekde zachytia – len tomu uveriť – a aj ruky nakoniec nájdu vytúženú oporu v obnaženej skale alebo na čakane spoľahlivo zaseknutom v previsnutej tatranskej tráve. Akým upokojením sú potom železné reťaze fixujúce niektoré zvlášť nepríjemné miesta. Temnú severnú stranu nechávame za chrbtom chvíľu pred jedenástou a v Sedle pod Lomnickým pripevňujeme čakany na batoh. Už nebudú treba. Skala je pod jasnou oblohou bez snehu a vrcholové podanie rúk máme na dohľad maximálne niekoľkých desiatok minút ľahkého lezenia s občasnou pomocou reťazí, skôb a kolíkov, natlčených do masívu Lomničáka Uhorským karpatským spolkom. Poslednou prekážkou, ktorá sa nám stavia do cesty, je zábradlie na vyhliadke.
Pravdepodobne po prvýkrát dosiahol z Medených lávok vrchol Lomnického štítu kežmarský obuvník a amatérsky baník Jakub Fábry v období rokov 1760 – 1790. Príslušníci tejto rodiny v týchto končinách hľadali poklady a kutali zlato. Prvý zaznamenaný turistický výstup vykonal 16. augusta 1793 z Malej Studenej doliny anglický lekár, prírodovedec a cestovateľ Robert Townson počas svojej cesty po krajinách Rakúskej monarchie.
„Preboha, odkiaľ to idete?“ „Ále z Téryho chaty, vyšli jsme si na pivko, víte.“ „Jej! A nie je to nebezpečné?“ „Nebezpečné? Nevím. No asi trochu ano. Ale hlavně je po tom žízeň,“ pričom sa touto vetou snažíme preklčovať cestu pomedzi postaršie sympatické dámy priamo k baru. „Počkajte! A ako pôjdete dole?“ Mávnem čakanom doprava do žľabu smerujúceho k Skalnatému plesu: „Tady žlabem přes Emerciho nářek.“ „Preboha! Tak snáď odtiaľ nepočujeme aj váš nárek.“ „To víte že ne, na zdraví!“
Ešte dva dni nachádzame radosť, vzrušenie a často aj limity vlastnej odvahy v ľadopádoch a snehových žľaboch Malej aj Veľkej Studenej doliny. Keď sa v utorok popoludní nad Tatrami zaťahuje obloha, zostupujeme. Pred šiestou večer sa opäť objavujeme na stanici v Poprade a ani v tomto čase sa toto miesto nezdá byť prívetivejšie než v čase nášho príchodu. Náš vlak odchádza o 22:40.
Ako zabiť päť hodín? Kino! Multikino je dnes predsa v každom meste. Aj v Poprade. Prechádzame mŕtvym námestím, šmýkame sa zo svahu pod Lidlom a prebiehame rýchlostnú cestu oddeľujúcu Sídlisko Juh II od Cinemaxu. Stosedem minút snímky Příliš osobní známost sa už po prvých troch scénach ukazuje predovšetkým ako priveľmi dlhý čas. Napriek tomu predstava stosedem minút na studených kovových laviciach popradskej stanice nás drží v čalúnených sedačkách s tým, že červenú knižnicu na plátne prežijeme ľahšie, len hodnotenie filmu vynecháme, aby sme nezneuctili stupnicu. Cez štvorprúdovku sa vraciame späť na Sídlisko Juh II. Vo svahu pod Lidlom opäť nasadzujeme mačky a na stanici obdarúvam bezdomovca svojou poslednou tyčinkou. V úplne prázdnej hale si k môjmu batohu prisadnú dvaja občania tmavšej pleti. Pritiahnem si batoh k sebe. Občania odchádzajú. Aj ja by som už odišiel. Koľko ešte Popradu? Hodinu a štvrť? Ale hej, to už ubehne.
Batoh Lowe Alpine Halcyon 35:40
Turistická obuv Asolo Alta Via GV
Ponožky Bridgedale Hike Midweight
Rukavice Rab Pivot GTX
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
