V aljašskom Nome žil už trinásty rok, keď mu zlatokop Jafet Lindeberg zveril výchovu pätnástich šteniat, ktoré doviezol zo Sibíri pre Amundsenovu výpravu na severný pól. A zatiaľ čo sa tomuto čudne malému plemenu musheri vysmievali – veď oproti typickým záprahom tej doby boli tieto psy azda o polovicu menšie –, Leonhard Seppala sa do nich zamiloval. Možno preto, že ani on sám nebol medzi ďalšími škandinávskymi prisťahovalcami bohvieakým obrom. Napriek nevysokému vzrastu však mal paru. To sa vedelo od chvíle, keď prišiel na Aljašku.
Jafet Lindeberg sa vtedy – na jar roku 1899 – vrátil domov do Nórska s vreckami napchatými dolármi. A historkami o bohatstve, ktoré si doslova každý môže vydolovať zo zeme, presvedčil dvadsaťtriročného Seppalu, aby vymenil otcovu kováčsku dielňu v dedine Skjervøy za zlaté žily kdesi na Yukone. Jeho vrecká však zlato neplnilo zďaleka tak ľahko. Zato čistenie stavidiel predstavovalo nikdy nekončiacu prácu a v Anvil Creek lopatou prehádzal tony a tony kamenia. Navyše zvuky dynamitu a štrku víriaceho po dne kovovej misy Seppalu neuspokojovali ani z polovice tak ako rytmické klopkanie psích nôh po snehovej pokrývke.
Hneď počas svojej prvej zimy sa namiesto zlatokopa stal vodcom psieho záprahu. A hoci väčšina musherov nevyrážala na cesty dlhšie ako tridsať míľ, Seppala si razil cestu mrazivou divočinou aj na trasách trojnásobných. On a jeho psy zvládali veľké veci. Veď ich aj, oproti zvyklostiam, udržiaval v kondícii aj cez leto – keď iné psie záprahy skôr odpočívali. A namiesto saní ich nechával ťahať vozík na kolieskach.
Práve preto mu Jafet Lindeberg zveril nové plemeno pre Amundsena.
Lenže známy dobrodruh svoju výpravu zrušil len niekoľko týždňov po tom, čo sa Seppala šteniat ujal. A tak už u neho zostali. Lindeberg mu ich daroval.
So svorkou nezvyčajne malých sibírskych huskyov stál Seppala v apríli roku 1914 na štarte každoročného súboja psích záprahov – All Alaska Sweepstakes. Ich úplne prvé preteky. Mali pred sebou dlhú trasu – len s niekoľkými kontrolnými bodmi rozmiestnenými pozdĺž Beringovho prielivu. Z Nome do Candle a späť, 204 míľ divočinou. Pritom každý musher musel preteky dokončiť s toľkými psami, s koľkými vyrazil – či už boli živé, zranené alebo mŕtve.
Tento ročník však ovládla predovšetkým snehová búrka.
Seppalove mladé psy stratili vo fujavici stopu a zrázy nad búriacim sa Beringovým morom zívali nebezpečne blízko. Ale ako veľmi blízko? Nikto netušil – kým vietor na okamih nerozfúkal mraky a neotvoril tak okno do desivej budúcnosti.
Záprah sa hnal po úpätí kopca priamo k útesom. A len pár metrov od zrázu sa Seppalovi podarilo odvrátiť to, čo vyzeralo nevyhnutne. Vetrom zdvihnuté morské vlny už po nich siahali, keď sa na ľadovom klzisku konečne zastavili a začali sa štverať po svahoch späť hore. Ostrý sneh rozryl psom labky do krvi a pri zbesilom brzdení si mnohé polámali pazúry. Seppala cítil hanbu. Vyčítal si, že zneužil vernosť svojich psov a vystavil ich nebezpečenstvu. Nemohol sa s tým zmieriť. A radšej z pretekov odstúpil.
Niekoľko ďalších mesiacov potom psy len ošetroval a čakal, kým sa uzdravia. Znova trénovať boli pripravené až na jeseň. V nasledujúcich rokoch však Seppalov záprah dorazil do Nome vždy ako prvý. Kým svetová vojna preteky raz a navždy neukončila.
V tom čase sa medzi Seppalovými psami objavilo to malé nedochôdča so sivými fľakmi na hlave, hrudi a predných nohách. Nedisciplinované šteňa, ktoré odmietalo nudiť sa v koterci s ostatnými psami a vždy si našlo cestu von – a potom rovno do Seppalovho domu. Togo bol natoľko odlišný od zvyšku vycvičenej svorky, že Seppala nepochyboval, že tento divoch do záprahu nepatrí. A už vôbec nie na jeho čelo. Lenže Togo sa dožadoval pozornosti tak dlho, až Seppalovi došlo, akú hru s ním ten pes hrá – chcel stáť po jeho boku – a práve na čele záprahu. Ako verný priateľ.
Prehnali sa spolu mnohými aljašskými zimami. Fujavicami, víchricami, bielou tmou. A potom sa v zime roku 1925 vydali aj na svoje najväčšie preteky. Posledné preteky pre starnúceho Toga. Veľké preteky milosrdenstva.
Nedostatok séra proti záškrtu, ktorý postihol úplne odrezané Nome, vyslal Seppalu s jeho záprahom na niekoľko stoviek míľ dlhú záchrannú misiu. Práve počas najchladnejšej zimy za posledných dvadsať rokov. Musheri si na 674 míľ dlhej trase odovzdávali sérum, ktoré jediné mohlo epidémiou zachvátené mesto zachrániť pred tragédiou. Na skúseného Seppalu pripadol najdlhší úsek medzi Nulatom a Nome. Vedel, že sa musí ponáhľať. A vedel, že skrátením cesty cez Norton Sound získa celý jeden deň k dobru – alebo tam tiež všetko stratí.
Morské prúdy spôsobujú, že ľad pokrývajúci hladinu v zátoke Norton Sound je v neustálom pohybe. Na klzkom, vetrom vyleštenom skle psy len ťažko hľadajú spoľahlivú oporu. Ale oveľa horšie sú drobné trhliny, ktoré sa zničoho-nič pod saňami roztvoria a záprah zmizne pod ľadom. Alebo zostane uväznený na oddelenej kryhe, ktorú vietor vytlačí na otvorené more. Príliš, až príliš riskantné – aj pre najskúsenejších musherov. Seppala však skratku cez Norton Sound použil už niekoľkokrát a teraz mohol získať kopu času v pretekoch o životy desiatok, možno stoviek ľudí – vrátane svojej osemročnej dcéry.
V šesťdesiatstupňovom mraze privieral Seppala aj jeho psy oči pred ľadovým vetrom, ktorý sa bez milosti hnal do ich tvárí. Nemohli sa nikde ukryť. Pred vstupom na Norton Sound ich navyše zastihla noc. Oslepený fujavicou a tmou nemohol Seppala sledovať prípadné varovné signály. Musel bezvýhradne dôverovať inštinktom svojho vodiaceho psa. Musel veriť, že Togo nájde cestu po vzdúvajúcom sa ľade do Isaac's Point na druhom brehu zálivu.
Keď sa rozvidnelo, stále ešte uháňali cez more. Mokré škvrny pod saňami a otvorená voda len pár metrov od nich – to všetko Seppalovi hovorilo, že teraz pretekajú aj o vlastné životy. Ľad sa pod nohami psov triešťil na kryhy, ktoré sa jedna o druhú treli a zlovestne pri tom kvílili. Stále však zostávali natoľko blízko pri sebe, aby psy mohli pukliny preskočiť a sane prejsť.
Len pár hodín po tom, čo Seppala, Togo a celá svorka vstúpili na pevnú pôdu, nezostal na Norton Sound jediný súvislý ľad. Všetok odplával na otvorené more.
Vyčerpané psy už v mraze, ktorý vysával život z ich tiel, prekonali 260 míľ. Štyri a pol dňa bežali po snehu a ľade a pred nimi sa dvíhala ešte posledná prekážka – hrebeň vyčnievajúci z Little McKinley. Svah bol vtedy azda strmší ako kedykoľvek predtým. Ale svorka nasledovala svojho vodcu – Togo nemohol sklamať svojho pána.
A nesklamal. Ešte popoludní toho dňa, bola práve nedeľa, prevzal sérum Gunnar Kaasen. Do saní zapriahol iné, dovtedy oddychujúce Seppalove psy a do Nome dorazili na druhý deň skoro ráno. Pred poludním potom dostal rozmrazené sérum prvý pacient.
V štafete, ktorá zachránila mesto Nome, sa vystriedalo dvadsať záprahov, pričom žiadny z tímov neprešiel viac než 53 míľ. Iba Leonhard Seppala a Togo prekonali rovných 264 míľ. V newyorskom Central Parku potom na pamiatku behu so sérom postavili sochu psa – toho psa, ktorý 2. februára 1925 doviedol záprah so sérom do Nome. Volal sa Balto.
Leonhard Seppala vyhral so svojimi záprahmi mnoho ďalších pretekov a v roku 1932 sa zúčastnil aj olympijského súboja v Lake Placid, kde skončil druhý. Togo už pri tom, žiaľ, nebol. Jeho potomkovia sa však zaslúžili o rozšírenie vyhľadávaného plemena známeho ako Seppalov sibírsky záprahový pes. V roku 2001 potom časopis Time vyhlásil Toga za najväčšieho zvieracieho hrdinu všetkých čias. V roku 2019 o jeho a Seppalovom živote natočili film Togo.
Leonhard Seppala sa v roku 1964 usadil so svojou ženou v Seattli, kde v roku 1967 zomrel vo veku osemdesiatdeväť rokov.
Preteky All Alaska Sweepstakes sa znova konali v rokoch 1983 a 2008 pri príležitosti 75. a 100. výročia prvých pretekov.
Na počesť behu so sérom sa v roku 1967 uskutočnili preteky psích záprahov Iditarod Trail Seppala Memorial Race. Na štart 938 míľ (1510 km) dlhej trasy z Anchorage do Nome sa postavilo 58 musherov. Preteky sa pod skráteným názvom Iditarod konajú dodnes.
