Predieral sa húštinou a občas schytal priamy zásah konárom, aby si následne zblízka overil, či je hrubozrnná jizerská žula naozaj taká ostrá, ako sa hovorí. Je oveľa ostrejšia. Váľal sa v jemnom piesku pod Kapelníkom aj Taktovkou. V jedinej tohtoročnej snehovej víchrici čelil na jesenickom hrebeni pichľavým kryštálikom. A potom sa vybral do zimných Tatier. Na Lomničák. S čakanmi a mačkami. A aj v tejto skúške obstál - rovnako ako vo všetkých spomenutých.

Má to totiž dané od Pánaboha. Alebo je to skôr odkaz, ktorý v ňom zanechal Jeff Lowe. On dobre vedel, ako sa pripraviť na sólo výstup na Ama Dablam alebo na jednu z veží Trango Towers. V každom prípade je tu. Volá sa Halcyon a za posledné mesiace dostal poriadne zabrať, čo naplno odhalilo všetky jeho prednosti a možno aj nejaké slabiny.

Toto je ťažko vydretý report o pôsobení horolezeckého batohu Lowe Alpine Halcyon na mojom chrbte.

Kapitola prvá: oťukávanie

Tentoraz pri malom rybníku neďaleko "Koupáku" nepokračujeme štandardne doprava po žltou značenej asfaltovej ceste k Majáku. Svoje kroky stáčame doľava na modrú. Pod Kapelníka. Na chrbte šesťdesiatka lano, balík slučiek – vrátane dvoch úplne novo upletených bambuliakov, nevyhnutné železo a hlavne veľa vody. Pri pohľade cez koruny stromov na žltého teroristu kempujúceho na oblohe je jasné, že sa v stene zapotíme. Škriabeme sa svahom pod "Herr Kapellmeistera" a mňa baví, ako perfektne Halcyon sedí na chrbte. Respektíve, aby som bol presný, nikdy mi žiadny batoh naložený dvanástimi kilami lezeckého materiálu tak dobre nesedel. Možno za to môže skutočnosť, že som zvolil tú najmenšiu veľkosť chrbta (v ponuke Lowe Alpine sú hneď tri – S, M, L), ktorá presne vyhovuje mojej, univerzálnym predlohám nevyhovujúcej, stosedemdesiatjeden centimetrov nevysokej postave.

Ako poslednú vec pred nakročením do úvodnej špáry vyťahujem z vrecka vo veku tejpku a od oka odmeranými páskami omotávam tretie články ukazováka a prostredníka ľavej ruky. Jedna hlavná komora s bočným vstupom, dve vrecká vo veku – vonkajšie a vnútorné. To je všetko. Jednoduchosť sama, nič zbytočné, čo by sa mohlo pokaziť. Tak to mám rád. A prvý krúžok čaká – ide sa liezť. Odkladám tejpku a batoh zostáva dole v piesku.

Kapitola druhá: odieranie

"Prieseková cesta v južnom svahu Klínového vrchu. Po nej po vrstevnici asi jeden kilometer a ďalej doľava hore k Supej hlave." Podľa sprievodcu pohoda. V realite sa nám ale do cesty v strmom svahu stavajú kamene ukryté pod napadaným lístím, skalné prahy a po tele nás šibú mladé bukové nálety. Pod skalu sa škriabeme príťahmi za ponúkajúce sa konáre a trenky mám už poriadne prepotené. Jizerky! Pivko pred lezením padne vhod – na smäd aj na odvahu.

Sme tu predovšetkým kvôli fotkám, takže leziem s batohom, v ktorom nesiem foťák a druhé sklo. A dobré – bedrový pás sa s úväzkom nebije a v najhoršom ho môžem odopnúť. Asi zase zohrala úlohu tá správna veľkosť chrbta, pretože bedrový pás vychádza akurát tak, aby som mal materiálové pútka pohodlne prístupné. Ale moment! Komínom? Akože fakt? No super, vyskúšame, kto je ostrejší – či žula okolo, alebo Halcyon na chrbte. Tak nejako tipujem výsledok. Lenže zle. Žiadny z kremenných kryštálov sa pri mojom šúchaní v stiesnenom priestore nedokázal do batohu zahryznúť, nieto ho roztrhnúť. Vyzerá to, že niečo vydrží. Tak si to zopakujeme, keď sa nemusím báť škrabnúť batohom o hryzavú žulu a pretiahnuť sa s ním hocijakým bordelom. Čo tu v Jizerkách robíme niekoľkokrát do týždňa.

Kapitola tretia: zasekávanie

Budík zvoní o 5:30. Vonku ešte vládne tma, keď za sebou zatvárame dvere Zamkovského chaty a po šmykľavých schodoch schádzame na ešte šmykľavejší chodník. Náš cieľ tušíme niekde na hviezdnej oblohe nad hlavami a je jasné, že po svitaní sa poriadne zapotíme. Možno tie jégerky neboli dobrý nápad. Pred hangom pod Téryho chatou hádžem batoh do snehu, rozopínam bočný zips a ľahko ťahám z jeho útrob mačky. Tatry sú holt pod ľadom. Rovnakým bočným vstupom potom počas celého dlhého dňa vyťahujem jedným ťahom aj termosku.

Pri Prostrednom Spišskom plese opúšťame vyšliapané stopy a do ruky berieme lezecký čakan – zatiaľ len jeden. Druhý zostáva upevnený na batohu v šikovnom headlocker systéme, ktorý funguje celkom inak, než býva zvykom – rúčka sa utiahne do špeciálneho oka v kompresnom popruhu a otvorom v hlave čakanu sa len prevlečie kovová olivka. Žiadny plastový "jazdec" na gumičke, ktorý sa skôr či neskôr pokazí a gumička sa zodrie. Navyše sa všetko dá bez problémov ovládať aj v hrubých rukaviciach. To ma baví.

V polovici Jordánky naberá žľab na sklone a sneh na tvrdosti. Do kontaktu so snehom sa dostávajú už len štyri predné hroty mačiek, a tak dávame z batohu dole aj druhý čakan. Funíme. Hekáme. Lýtka pália. Ale makáme. Na severnej strane Poslednej veže sa k ozvenám nášho dychu pridáva aj škrípanie mačiek po holej skale, ktoré nekončí ani na hrebeni Lomnického štítu. Tak málo snehu v januári. Za udivených pohľadov ceprov a ich duchaprítomných otázok "Nie je to nebezpečné?" preliezame zábradlie na vyhliadke ako jeden muž. Ja a batoh Halcyon. Celý deň sa na chrbte ani nepohol a svojou tichou spoločnosťou prispel k orosenej odmene značky Šariš. Teraz už len normálkou dole. Späť na Zamku.

Resumé

Je to dobrý parťák. Dobre vyzerá, dobre sedí, dobre odoláva – žule, snehu, dokonca aj dažďu. Na chrbát sa mu nelepí sneh, nemá zbytočné hlúposti navyše a nemá sa na ňom čo pokaziť. Proste skutočný horolezec.

Varianty