Presne také to bolo pred rokom. S takmer každodennou nádielkou čerstvého snehu ma hneď zrána čakala rozcvička s lopatou a potom sa jednoducho nedalo sedieť doma na zadku a civieť do monitora počítača. Aj tak by mi tá práca nešla. Aspoň dve hodiny lyžovania vo voľnom teréne alebo len šúchania pásov v prašane boli denná nutnosť. A tento rok? No dobre, teraz práve tam vonku za oknami niečo poletuje. Ale výsledok je podobný, ako keď práškovým cukrom vylepšíte povrch bábovky. Fúknete a je to preč.
Každopádne do takého štádia jednoducho príroda dokráčala a môžeme len hádať, koľko polien jej na tej ceste nahádzal pod nohy človek. Grónsko vraj tiež bolo kedysi zelené, takže čo. Holt sa ako homo sapiens outdooriens musíme prispôsobiť. A tým nemyslím vyraziť na biely pás snehu vyprsknutý za pomoci miliónov korún doprostred zelenej lúky. Veď je to proti prírode aj zdravému rozumu. Nie je sneh? Tak si ho vyrobím – aby som sa nenudil. A navyše, ako som už písal, každou minutou korunou v takýchto veľkovýrobniach snehu a lyžiarskeho potešenia spoluvytvárame budúcu tvár hôr. Podľa kalendára je síce zima, ale na zimné športy to nie je. Aj tak sa však dajú robiť celkom fajn veci. Určite lepšie ako drhnúť pásy na okraji zjazdovky alebo sánkovať sa po hline.
Držím sa tej malej škrabky, pretože mi prsty ešte úplne nezamrzli, alebo práve preto, že zamrzli celkom, a tak necítim, ako sa mi ostrý kryštál zarezáva do kože? To je večná otázka, ktorá k skalnému lezeniu pri teplotách len mierne nad nulou patrí. Každopádne ak vonku svieti slniečko a údaju teploty nepredchádza znamienko mínus, tak stokrát radšej budem hltať čerstvý vzduch hoci aj v ľahkej ceste na skale, ako šnupať magnézium vznášajúce sa v prepotenom ovzduší na boulderovke. A tak na tvrdom pieskovci Českého raja a ešte tvrdšej žule Jizerských hôr hľadáme suché južné steny, ktoré nás pustia nahor. Jasné, že na nejaké ťažké kúsky to nie je. Predsa len hlboké vrecko si so skrehnutými prstami rozumie lepšie ako centimeter nad okolie vytŕčajúci kryštál. Ale držím v ruke skalu. Nie ružovú umelinu prilepenú na preglejke. Na jar ako nájdené. A možno mi vďaka tomuto výcviku nebude na štande v Tatrách taká zima.
Priamo od skál stúpame po hrebeni ešte vyššie. Na severovýchodných svahoch sa predsa len nejaký sneh drží. Poprašok. Keď sa obzrieme, narátame v snehu len dve ľudské stopy, ale desiatky stôp zvieracích. A keď obrátime zrak znova pred seba, aby sme strážili svoje kroky pred bahennou kúpeľou, skrížia nám cestu dva statné jelene. Takého macka som naposledy stretol pred siedmimi rokmi v Jeseníkoch nad Zelenými kameňmi. Bol vtedy október a myslím, že rešpekt ovládal skôr mňa ako jeho. Títo dvaja predstierajú, že nás nevidia, a po pár sekundách zase miznú v lese na druhej strane chodníka. My ho tiež čoskoro opúšťame a v strmých svahoch nad potokom pátrame po jaskyni na nocľah.
Je tam. Trochu iná, ako sme si predstavovali, a možno aj trošku zavlhnutá. Ale len čo sa nám podarí vyvolať plamene dosť silné na to, aby si poradili aj s mierne mokrým drevom, bude nám fajn. A so slovami "Keď sa zotmie, bude nuda" sme nepodcenili vynášku proviantu, a tak na prvotné zahriatie putuje do žíl niekoľko výdatných dúškov slivovice. Neskôr potom pri predčítaní kapitol z knihy Příběhy mužů a hor, objavenej na zašlých policiach antikvariátu, usrkávame z bieleho plecháčika a viečka od termosky teplé varené víno. Dobrú noc.
Stredoškolský profesor Jan Havelka sa vydal na Praděd. O tom je celá táto knižka – 88 strán. Väčšina ľudí to dokáže zhrnúť do štyroch slajdov v storke, tak čo sa dedo rozpisuje? No hej, lenže on tam šliapal v roku 1883. Pred 137 rokmi! Vtedy tam ešte nebola asfaltka, rozhľadňa ani tá krčma, bez ktorej by sa tam dnes štveral málokto. A výstup z najbližšej vlakovej stanice v Sobotíne mu zabral dva dni. Navyše sa podaril až na druhý pokus. A toto ma baví. Čítať o tom, ako ešte po horách chodili ľudia, ktorí k nim pristupovali s pokorou a vedeli, že dostať sa na kopec znamená poriadne zabrať. Nie poriadne zaplatiť. A tiež ma baví na riadkoch písaných starou češtinou spoznávať nielen miesta, ktoré dnes vyzerajú úplne inak. Ale aj tie, ktoré sa za storočie a pol až tak nezmenili, pretože dôjsť tam po svojich bolí.
Vlastne tu mám celkom slušnú zásobu knižiek, nazbieranú v kníhkupectvách aj antikvariátoch, ku ktorým sa počas leta, keď nie sme schopní vydržať pod strechou dlhšie, ako je nevyhnutne nutné na zarobenie pár korún na život a cestovanie, jednoducho nedostanem. Tak teraz, keď ma neťahá von prašan, hltám písmenká a nasávam inšpiráciu. Napríklad na to, keď sa na jar vydám v stopách pána Havelku.
Na skialpoch sa po tých pár centimetroch premrznutého snehu – zašpineného vrstvou ihličia, čo spadlo zo stromov pri poslednom topení – nijako príjemne šliapať nedá. A pešo? To je otrava. Keď to nekĺže, tak sa pri každom treťom kroku prelomí pod nohami krusta. A kde nie je sneh, tam je blato. A kde panujú takéto podmienky, tam nie je ani noha. Takže ideálna príležitosť pre nás, ktorých to ťahá von a nevadí nám, že si pritom zašpiníme nové goretexky farby sapphire.
Starých poľovníckych ciest a chodníkov je v horách namotaných až-až. Miestni horali – počnúc nemeckými obyvateľmi pred odsunom – tieto cestičky udržiavali desaťročia a vždy mali svoj praktický význam. Takže také túlanie sa v horách prináša isté tajomno a v myšlienkach vracia človeka hoci aj o storočie späť. "Koľko práce muselo dať vyskladať tento kamenný múrik, ktorý tu podopiera chodník v strmom svahu? A prečo ho viedli práve tadiaľto? Uprostred lesov, kde nič nie je?" To sa potom premrznutý navrátilec môže po návrate usadiť na kanapu s horúcim čajom a nad nejakou tou prastarou knižkou začať pátrať. A takých miest, ktoré máme „za domom“ a o ktorých nemáme ani potuchy, je neúrekom.
"Čo je!? Čo tam hľadáš?" ... "Ale, lapám dych." ... "Tak ho lapni a nečum do zeme, keď je to okolo také pekné." ... Darmo. S roztiahnutými pľúcami a napumpovanými stehnami sa na kopec jednoducho lezie lepšie. Aj tá cesta pod skalu s osemdesiatkou lanom na chrbte a dvoma sadami friendov si vyžiada menej odtlačkov magnéziom zašpinených dlaní na kolenách. A tak, keď nie sú podmienky na nič, behať sa dá vždy. Pravda, občas sa do cesty postaví slabá vôľa zákerne opretá o teplé ústredné kúrenie, gauč s načuchraným vankúšikom v kúte a bábovka, ktorú žena práve vyťahuje z rúry. Ale tá bude po návrate z tréningu a horúcej sprche chutiť ešte lepšie. Tak šup von.
Batoh Lowe Alpine Halcyon 35:40
Boty Asolo Freney Low GV
Nepremokavé ponožky Stormsocks
Boty Asolo Apex GV
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
