Všetko do seba skvele zapadá. Okolo Tarragony sa už nejaký čas pohybuje kamarát Jirka, ktorý ma vyzdvihne na letisku v Barcelone, a mierime smer Siurana a Margalef. Už som liezol v El Chorre, preliezol Baskicko, ale tu som nikdy nebol. A tak sú očakávania veľké. Pred odletom som sa párkrát dostal von na bouldre, kde som vyliezol pár 7C, 7C+, a tak si trúfam povedať, že silu mám. S vytrvalosťou som na tom bol vždy podstatne horšie, ale spolieham sa na to, že aj v Katalánsku sa nájdu kratšie úderné cesty, ktoré mám rád.
Prvý rozlezový deň – ráno je naozaj zima, ale s prvými lúčmi človek začne ožívať a slnko dobíja tie ľudské batérie. Pár prvých ciest, zoznámenie sa so skalou a lezie sa mi celkom príjemne. V Siurane trávime ďalšie dva dni a ja začínam pomaly cítiť, že lezecky to nebude ono. Trápim sa v cestách, ktoré sú hlboko pod mojím maximom, a kazím to, čo by som normálne liezol v pohode. Navrhujem Jirkovi zmenu prostredia a presun do Margalefu – tam trávime zvyšok lezeckých dní. Skúšam cesty v obťažnosti, ktorá by mala byť mojím maximom a charakterom by mi mali sedieť. Nie som však schopný sa v nich pohnúť. Čo sa deje? Čo je so mnou? Okolo vidím borcov z celého sveta, ktorí lezú práve TIE obťažnosti a nerobí im to ani najmenší problém. Nechápem to! Moja nálada klesá ako akcie na Čierny piatok a frustrácia raketovo stúpa. Už párkrát som si hovoril a viem, že nejde len o čísla, ale o to užiť si krásny deň na skalách s kamarátom. Na druhej strane ma baví posúvať svoje fyzické aj psychické možnosti a hľadať výzvy.
Pomyslím si, že by som si mohol na chvíľu dopriať ten pôžitok mať nedostatky a po čase sa zase dostať do rovnováhy, aby mohol byť môj narušený poriadok opäť nastolený. Ale za osem lezeckých dní v Španielsku som vyliezol menej ciest ako za víkend v Jure. O obťažnostiach ani nehovorím. Zrazu to nejde. Niekde sa to zaseklo, niekde sa niečo zlomilo. Vnútorný hlas ma volá k pasivite a nabáda k porážke. Cítim sa vyčerpaný, sklamaný, neschopný a unavený. Potrebujem pauzu? Medzičas? Každý má k životu svoj prístup, svoje tempo, svoje ciele.
Počas tohto španielskeho výjazdu sa mi už motiváciu nájsť nepodarilo a nedarí sa mi to ani naďalej. Ako si znova začať veriť? Ako zase získať to palivo, pohon pre hlavu aj myseľ? Ide snáď o to zbaviť sa tlaku v hlave? Toho: „Makaj! Bojuj! Musíš!“ Niekedy to asi chce potlačiť svoje ego a nechať veci plynúť, nech prídu samy. Človek môže trénovať telo aj myseľ, no tlačiť na ňu môže byť často kontraproduktívne. Niekedy na nás tlačí aj okolie, výkony iných, ktorým sa chceme vyrovnať, a práve to nás zväzuje. Prehra je vždy nepríjemná. Ale aké by to bolo, keby neexistovala? Bolo by to lepšie?
A prečo to vlastne píšem? Viem, že to, čo stojí v ceste, je zároveň aj jej súčasťou a samotný výsledok by mal byť na rovnakej emocionálnej vlne ako cesta k nemu. Vyliezť cestu je chvíľková radosť. Trvá týždeň, mesiac… a po určitom čase je človek zase nespokojný a hľadá výzvu. Samozrejme by sme chceli VIAC, VIAC, VIIC, VIIIC, IXC... Nepozerať sa na úspech alebo neúspech len podľa výkonu, ale brať to ako proces sebapoznávania a zlepšovania samého seba. Najdôležitejší je tvoj vlastný pocit. Kto ťa hodnotí, si jedine ty. Niekedy treba prijať seba aj okolnosti také, aké sú. Prehry budú prichádzať a vždy to bude emocionálna facka. Rozladenie, únava, chaos – a z toho má plynúť poučenie. Poučenie z prehry. Všetko, čo prežívame, je súčasťou nás samých, všetko je len na nás. Ak chce človek niečo veľmi dosiahnuť, skôr ho to zväzuje. Ale ak miluje tú samotnú vec, ten samotný pohyb – LEZENIE, ktoré je mojou celoživotnou vášňou, mojím životným štýlom, potom ľahšie premení krízu na novú príležitosť.
