„Nie, Jalovec nie je ľahká hora a nepodceňujme ani jeden výstup naň! Čosi vzdorovité a pyšné tkvie v jeho postave. Vyzerá a správa sa ako vyzývavý bitkár, ktorý sa chvastá, že je neporaziteľný: ‚Tak poď, poď, ak máš odvahu!‘“
Julius Kugy poznal všetky strmé úbočia 2645 metrov vysokej hory a dodnes na jej hrdú skulptúru hľadí z druhej zákruty horskej cesty, ktorá sa vinie z údolia Trenty do sedla Vršič. V sprievode pytliakov – lovcov horských kamzíkov – vystúpil za svoj život na Jalovec azda pätnásťkrát. Prvýkrát v lete 1877, keď v sprievode silného a šedivého salašníka – plecnatého Černutu – spoznal zrázy Koritnickej doliny.
„Potom prišlo najchúlostivejšie miesto, úzka rímsa z platní, naklonená k priepasti a sčasti mokrá od stekajúcej vody. Až sem stúpal Černuta v dreváckach. Tu ich odložil. Aj odo mňa žiadal, aby som šiel bosý.“
Dvetisíc výškových metrov hore a rovnakú porciu dole vtedy zvládli za jediný deň. Keď sa dobití potkýnali temným údolím späť do Bovca, zaháňal Kugy hlad a smäd zmesou octu s vodou zo snehu a surovými bielymi repami, ktoré vytrhol spiacim salašníkom zo zeme.
„Černuta sa ma pýtal, či to nie je veľa, dva zlatky za vedenie. Dal som mu tri. Pri lúčení ma objal so živelnou nežnosťou a železnou silou zveráka; drôteným pichliačom svojich nahrubo zastrihnutých fúzov mi vlepil dva bozky, ktoré ma ešte dlho pálili na tvári. Tak ma po prvý raz prepustil Jalovec.“
Západná cesta Koritnickou dolinou však dnes nie je bohvieako populárna. Je to proste nekonečná štreka. Ale keď vyrazíš zo severu – od mamutieho skokanského mostíka v Planici –, začnú čoskoro pomedzi konáre stromov v doline Tamar presvitať kryštalické línie Jalovca, ktoré ťa magnetickou silou potiahnu nahor. A neprestanú ťa zhora popoháňať, kým po hodinách pekelného stúpania v sypkej sutine a po zničohonič zjavených zelených lúkach nestaneš na stupňoch nebeského schodiska – na severnom ramene hory. Potom je to už ku kamennému mužíkovi na vrchole len kúsok. Aj keď – kúsok. Skala ešte vie potrápiť.
„Keď som sa znova postavil na nohy, uzrel som pod sebou Oitzingerovu tvár. Bola biela ako stena. Visel bezpečne a o malú chvíľu sa aj on postavil na nohy. Muž aj lano splnili svoju povinnosť vo všetkých smeroch. Keď ku mne zostúpil Jože, ešte sa od zľaknutia triasol na celom tele. Dlho sme ticho stáli, hľadeli do sveta ožiareného slnkom a tešili sa, že sme sa vlastne po druhý raz ocitli na svete.“
Chodník, ktorý križuje čoraz strmší svah, sa totiž celkom nenápadne začne meniť na lezenie. Najprv sa len rukami pridŕžaš skaly a na koži ucítiš dotyk ostrého vápenca. Potom sa objavia prvé železné skoby a kolíky – natlčené v krátkom, ale previsnutom kúte. A zrazu ťa batoh začne preťahovať dozadu – svojou váhou potiahne tvoje telo do hlbín Tamaru. Musíš studené železo pevne stisnúť v dlaniach a zabrať rukami – nič iné ti nezostáva.
Hneď ako prekročíš Škrbinu v Prode, premeriaš si pod nohami pre zmenu hĺbku Koritnickej doliny. Keď sa ti z tej nekonečnosti zakrúti hlava, pridržíš sa ďalšieho z mnohých kolíkov. Alebo oceľového lana. A z vrcholu Malého Jalovca ti potom už nebude veľa zostávať.
„Nad ľahko dostupnou sutinovou terasou sa začali lámavé komíny a trhliny a potom už blízko hrany hrebeňa viedli doprava vodorovné sutinové lávky k strmému, hlboko vrytému snehovému žľabu, ktorý pretína západnú stenu. Na druhej strane sa zjavil v úžasnej divokosti vrcholový roh.“
Vlastne musíš prekonať len ten žľab medzi oboma vrcholmi. Zostúpiš doň a vystúpiš z neho pomocou oceľových lán – to je fajn. Firnové pole na jeho dne sa však zvažuje pod uhlom, ktorý hlave nerobí dobre. A čím končí? Ničím! – Ďalej je už len jedno veľké nič. Preto opatrne – zíde sa čakan aj nesmeky. Ale keď sa nezľakneš tu, ďalej už nič záludné nečaká. Akurát niekoľko lávok, ktoré príroda vytesala do skaly – križujú vrcholovú pyramídu sem a tam. A potom – vrchol tvojho snaženia. Vrchol Jalovca!
„V tej prvej hodine na vrchole Jalovca, neopísateľne šťastný z víťazstva, obrátil som svoju dojímavú pozornosť a nehu na kamenného mužíka. Starostlivo som ho nadstavil do výšky a v neskorších rokoch som ho často navštevoval.“
Ak máš v duši kus romantizmu Juliusa Kugyho a v batohu spacák a hlavne dostatok vody – tam hore totiž pramene nie sú –, z vrcholu sa ponáhľať nemusíš. O sedemsto metrov nižšie, na Kotovom sedle, totiž nájdeš bivak. Malú skrinku na ľudí – traja, keď sa uskromnia, možno štyria sa dnu zmestia. Plechová búdka sa krčí pod obrovským balvanom, ktorý akoby ju chcel svojou váhou navždy zatlačiť do zeme. V skutočnosti ju však chráni pred vetrom, búrkami a lavínami.
A nájdeš tam aj lavičku. Drevenú, slnkom vysušenú dosku, ku ktorej ťa Jalovec, zmáčaný v oranžáde zapadajúceho slnka, prikuje. Budeš tam sedieť a sedieť – a hory stíchnu.
„Keď som stál pri východe z doliny a obzrel sa za ním, jeho čierny roh vysoko čnel do hviezdnej oblohy. ‚Poďakuj mojej veľkodušnosti!‘, volal za mnou.“
Pri výstupe z doliny Tamar (z Planice) nastúpaš 1670 metrov na necelých 10 km. Jediná voda, na ktorú cestou narazíš, je prameň pri Dome v Tamarju – prakticky na začiatku výstupu. Horné partie Jalovca sú zaistené oceľovým lanom, kolíkmi a skobami – obtiažnosť A/B. (trasa na mape)
Bivak na Kotovom sedle leží kúsok od chodníka v 1950 metroch. Pohodlne sa v ňom vyspia 2-3 ľudia, v núdzi 4-5.
Pri výstupe z Koritnickej doliny nastúpaš 2000 metrov na 9,5 km. Na Kotovom sedle (2138 m) sa napojíš na výstup z Tamaru. Na trase nie je žiadna chata, ale z vrcholu Jalovca môžeš zostúpiť cez Veliki Ozebnik smerom na juh na malú horskú chatu Zavetišče pod Špičkom (otvorená je v júli a auguste) a na druhý deň pokračovať späť do Koritnickej doliny. (trasa na mape)
Pri výstupe z Trenty nastúpaš 1600 metrov na 6 km. Zhruba v dvoch tretinách výstupu stojí spomínaná horská chata Zavetišče pod Špičkom. (trasa na mape)
Dr. Julius Kugy (1858 - 1944) bol priekopníkom horolezectva v Julských Alpách. So svojimi vodcami vytýčil vyše päťdesiat nových ciest na väčšinou nezlezené vrcholy. O svojich horských výstupoch – nielen v Julských Alpách – napísal knihu Zo života horolezca, z ktorej pochádzajú aj citáty v tomto článku. Ako amatérsky botanik prepadol pátraniu po mystickom kvete Scabiosa Trenta. Časom sa však ukázalo, že neexistuje. Majestátna bronzová socha Juliusa Kugyho stojí na začiatku stúpania z Trenty do sedla Vršič – s pohľadom upretým na Jalovec, ktorý mal v Kugyho srdci zvláštne miesto.
