Už ako malý chlapec som často liezol po stromoch. Či už po čerešne, gaštany, alebo sme sa s ostatnými len tak hrali. Bál som sa výšok, ale strašne ma zaujímalo, ako vyzerá svet z vtáčej perspektívy. Nevedel som, či mi sily vystačia, aby som sa dostal až do koruny, alebo či podo mnou nepraskne až príliš krehký konár. Napriek tomu bola túžba po dobrodružstve a prekonaní vlastných – zatiaľ len tušených – limitov oveľa silnejšia než strach a neistota.
Z dnešného horolezeckého pohľadu sa to isté dobrodružstvo a neistota čoraz viac vytrácajú. Prináša to, zdá sa, predovšetkým technický rozvoj. Technika a vynálezy nás sprevádzajú na každom kroku. Všetky tie smartfóny, sociálne siete, zdieľané videá, virtuálny priestor – to všetko zmenilo skutočný život aj tam vonku, v prírode. Čoraz menej je miest a vecí, ktoré by ťa mohli prekvapiť a zaskočiť. Keď niečo nevieme alebo nepoznáme, prinúti nás to hľadať, skúmať, skúšať a pokúšať sa nájsť vlastné riešenie a dosiahnuť svoje maximum. Veď z nevedomosti vychádza poznanie. Mám však pochybnosti, čo dnes predstavuje ideál nášho konania.
Argumentačne to vidím na strane rozumu, ktorý sleduje užitočnosť, racionálne konanie, myslí v kontexte a dokáže všetko analyzovať. Vieme vypnúť smartfón, počítač či tablet. Vieme sa odpojiť od sociálnej siete. Ale vieme od nich odpojiť aj našu myseľ? Dokážeme sa sústrediť čisto na daný okamih a byť sami sebou? Napríklad vyliezť určitú cestu na skale v režime tu a teraz a pritom vo vnútri cítiť, že som práve urobil tú najviac sediacu vec v celom vesmíre, akej som bol schopný? Zážitok z tohto dobrodružstva sa uloží do vedomia a skúsenosti sú použiteľné aj v iných situáciách a v iných súvislostiach. Nemusíš povedať vôbec nič, aby si sa zapísal do dejín. Stačí skutok, ktorý vydá za kopu slov, dokonca aj za kopu činov slávnych borcov. Je dôležité mať svoj vlastný názor a nepremýšľať o tom, aký ohlas budeš mať u ostatných. Nikto nejde ďalej, keď nevie kam. A preto treba načúvať svojej mysli a zvyšovať sebadôveru. Lenže výsledky si vyžadujú úsilie.
Vytvorili sme si zvyk hľadať súhlas. Toto správanie nám však komplikuje život. Hlavné je, aby mal každý vo svojom živote aspoň trochu jasno a premýšľal o dôležitosti vlastných pocitov. Ja si chodím po krásne pocity do skál – proste si tam chodím pre radosť.
Dnes sa presadzuje reálny pohľad na svet a pocity sú zatlačené do pozadia a priestoru sa im nedostáva. Je to dobre? Horolezectvo je prevažne nesúťažné športové odvetvie, spočívajúce v prekonávaní samého seba, v kamarátstve, láske k prírode a voľnosti. A vždy pre mňa znamenalo voľnomyšlienkársku slobodu. Myslím si, že by sa doň nemalo vkrádať konkurenčné prostredie. Nie je potrebné porovnávať svoje úspechy s ostatnými. Dostaneš sa tak do začarovaného kruhu a cítiš sa bezcenný – všetky šťastné chvíle už nie sú také skvelé a všetko, čo sa ti podarilo dosiahnuť, sa zmenšuje. Je to pasca, v ktorej začneš strácať sám seba.
Žiadny problém sa nedá vyriešiť pomocou tých istých myšlienok, ktoré ho vytvorili, a každý potrebuje iné množstvo času, aby sa pripravil zmeniť svoje myslenie. Niekedy ide len o vyladenie, inokedy je nevyhnutné venovať tomu kopu energie.
Neporovnávaj sa s ostatnými. Byť sám sebou prináša spokojnosť a lepší pocit zo života.
Tvojím jediným súperom si len ty sám.
