Je síce polovica októbra, treba dodať. A v pláne máme vyraziť presne ako Kauschka vtedy – o 2 hodine ráno z libereckých Ľudových sadov. Balíme sa minimalisticky. V najhoršom sa zohrejeme polievkou niekde na chate.
Jedinou dilemou sú topánky. S prázdnym žalúdkom to prejdem skôr ako s odretými pätami a boľavým priehlavkom. Takže musia byť ľahké, a pritom pohodlné. Aj priestranné, pretože noha po toľkých kilometroch opuchne a ak ma začnú tlačiť malíčky, tak radšej skočím do Snežných jám. Aj keď... no... do Poľska... to si ešte rozmyslím.
Takže mám geniálny nápad. Nechám si z Asola poslať tenisky Flyer. V piatok predpoludním si ich vyzdvihnem na pošte, poobede v nich idem do mesta na kávu – rozchodiť ich, to sa vraj s novými topánkami robí – a v sobotu o 2 ráno vyrážame.
Neznášam asfalt. Neznášam nekonečnú Promenádnu. Neznášam toho, kto vymyslel tento nápad so Snežkou. Teda seba. Už o piatej ráno na Smědave mám stehná ako z dreva. Napokon, ani Jakuszyce nie sú zlý cieľ, nie? Minimálne odtiaľ chodí autobus do Liberca. S vychádzajúcim slnkom na Jizerke a prechodom na mäkký lesný chodník však akoby sme dostali nové nohy. Dnes už žiadny asfalt. A úprimne – čudujem sa, že ma zatiaľ na chodidlách nič netlačí. Prsty majú toľko miesta, že by sa tam zmestil ešte nejaký poľský pašovaný tovar. Na inak úzke Asolo dosť prekvapivé.
Dáme si polievku na Voseckej boude? Je to odbočka len pol kilometra z trasy. Nedáme. Každých 100 metrov je pre naše nohy dobrých. Aj keď musím povedať, že ani po viac ako 40 kilometroch v nohách necítim v teniskách Asolo Flyer akúkoľvek známku nepohodlia. Ide to dobre.
A pod Vysokým kolom ju konečne vidíme. Snežka! A je to ešte riadne ďaleko. Tak sa tam radšej nebudeme pozerať. Na Petrovke si dávame pauzu, hltáme rožky, Ája sa vyzúva, už ju začína pobolievať priehlavok. Moje chodidlá úľavu nepotrebujú, o topánkach na nohách ani neviem.
Nie, tí Poliaci jednoducho idú a ani za svet z cesty neuhnú. A ešte k tomu tie ich Agnieszky tak strašne vrešťia... Už tam budeme? Nohy pomaly prestávajú poslúchať a Cesta česko-poľského priateľstva nie je práve základ, na ktorom sa dá stavať. Samý balvan, samá diera. Našťastie vibramová podrážka Flyerov drží na istotu. Nech stúpim, kam stúpim. Ešte by mohla mať krídelká.
Tri štvrte na päť stojíme na Snežke. V hmle. Ája už pre bolesť nemôže na nohu ani stúpiť. Mne drevenejú stehná. Zvyšných 28 km do Harrachova dnes už asi nedáme. Končíme najvyššie, ako sa len dá, po 66 km, 2400 nastúpaných a 1200 zostúpaných metroch. Česť pánovi Kauschkovi. Česť teniskám Asolo Flyer, že ma doniesli bez jediného otlaku či pľuzgiera až sem.
A teraz nám povedzte, o koľkej ide lanovka a kde sa môžeme najesť!
Od návratu zo Snežky som nevyšiel von v iných topánkach ako Asolo Flyer. Chodím v nich liezť do Jizeriek, špacírovať po Jeseníkoch aj na tú kávu do mesta. Dokonca som v nich liezol jednu ľahšiu cestu na jizerskej žule. Ako sa im asi bude páčiť v jordánskej púšti?
