Na druhý deň sa síce búrka upokojí, ale prešliapavať stopu na dvanásťkilometrovom hrebeni v siedmich tisícoch metrov iba vo dvojici sa javí ako nemožné. Jediná možnosť je zostúpiť a na titul Snežného leoparda si minimálne na rok nechať zájsť chuť.
Katka Mandulová stála na vrcholoch štyroch najvyšších sedemtisícoviek bývalého Sovietskeho zväzu a k titulu Snežného leoparda jej chýba posledná – Pik Pobeda. Sú roky, keď sa o tento kopec nikto nepokúsi, zatiaľ čo pod osemtisícovkami v Nepále stoja rady. Katka lezie na hory, ktoré stoja bokom hlavného záujmu, a málokto by ju nazval horolezeckou celebritou. Napriek tomu – alebo snáď práve preto – je taká inšpiratívna. Okrem iného sa stretla s dalajlámom, prestopovala celé Rusko až do Vladivostoku a od obyvateľov Sibíri sa naučila, ako sa obliekať do zimy. A v neposlednom rade je kľúčovou advokátkou Deloitte Legal. Prečítajte si náš rozhovor s Katkou Mandulovou.
Začneme zľahka. Čo si dnes raňajkovala?
Vajíčko – to je asi jediné, čo som schopná si uvariť.
Akú knižku práve čítaš?
Dvaja úbohí Rumuni, čo hovoria po poľsky – taká útla brožúrka, našla som ju v koši Čtenáři čtenářům a veľmi ma potešila.
Teraz už trochu do hĺbky. Spomenieš si, čo ti naposledy na horách urobilo radosť?
Mala som radosť z poslednej výpravy na Pik Pobedy. Prežili sme krásne chvíle vysoko v Nebeských horách, čo viac si človek môže priať? Dobre sme si zaliezli, vrátili sa živí a sme stále kamaráti.
A naopak – čo ťa na horách naozaj zamrzelo?
Nepodarilo sa nám tento rok dôjsť až na vrchol, to vždy trochu zamrzí. Ale nakoniec to nie je to najdôležitejšie. Je to aspoň dôvod vrátiť sa na Pobedu a zložiť ten imaginárny vak, čo sme tam zavesili.
Súdiac podľa tvojej lásky k jaseňovým lyžiam, budeš asi dosť staromilská. Čo ti dnes na horách z minulých čias najviac chýba?
Nie som staromilská. Len ma priťahujú veci, ktoré práve nie sú mainstream. Či už je to autostop, lyžovanie na jaseňových lyžiach alebo sedemtisícovky. Všetci totiž chcú na osmičky, ale pritom budúcnosť lezenia sú sedmičky. Sú to často nepreskúmané hory, mimo zraku davov, a smerujú k nim skôr nekomerčné výpravy. Sľubujú nové, nekonečné možnosti lezenia a dobrodružstva. Z minulých čias mi nanajvýš chýbajú niektoré ľadovce, ktoré už celkom zmizli alebo miznú. Alebo stromy, ktoré likviduje lykožrút. Je to znepokojujúce, ale snáď nájdeme spôsob, ako krásu prírody zachrániť.
Napísala si dve knihy a máš za to môj veľký obdiv. Ako si sa k písaniu knižiek dostala?
Ja som prirodzený pisálek. A navyše mám v hlave tisíc príbehov zo svojich ciest po svete, preto som sa v jednej chvíli rozhodla podeliť sa o ne. Vladivostop bol akýsi upgrade mojich cestovateľských článkov, ktoré ľudia hltali. A Jasanové básně? Tie sú pre fajnovejšie publikum. Musíte byť predovšetkým lyžiar, aby ste ich poriadne docenili. Kto zdieľa moju vášeň pre lyžovanie, ten si ich prečíta rád.
Môžeš tie knižky v krátkosti predstaviť?
Vladivostop je cestopis o jazde autostopom cez celé Rusko až do Vladivostoku. Preto Vladivostop. Knižka vyšla v roku 2010 vlastným nákladom. Je to stopársky bestseller a inšpiratívne čítanie. Niektorí čitatelia dokonca po prečítaní knihy odfrčali smerom na východ. Jasanové básně – to je vlastne taká encyklopédia lyžovania vo veršoch. Vyšla predvlani a ja sa zabávam tým, že občas básne recitujem lyžiarom priamo v stope. Obe knižky majú neošúchaný dizajn, vždy som spolupracovala so zaujímavými kreatívcami, takže sú to také malé umelecké diela.
Precestovala si kus sveta. Južnú Ameriku, Rusko, Čínu, Irán atď. Stretla si na svojich cestách niekoho, kto ťa nejako výrazne ovplyvnil?
Pri jazere Rewalsar som sa letmo stretla s dalajlámom, čo bolo, samozrejme, krásne a v kontexte mojich skúseností z cestovania po Tibete aj smutné. Ale oveľa viac si vážim skutočné priateľstvá, ktoré vznikli na cestách alebo v súvislosti s mojím cestovaním. Mám veľa dobrých priateľov medzi horolezcami a čerpám z toho inšpiráciu pre svoje počínanie.
Liezť na sedemtisícovky je bezpochyby veľké odriekanie. Ty máš na konte už štyri – Chan Tengri, Pik Korženevskej, Pik Komunizmu a Pik Lenina. Čo ti na expedíciách chýba najviac?
Nejako zvlášť tam hore netrpím. Materiálne veci mi nechýbajú, rada sa uskromním. Na druhej strane, keď sa človek rozhodne tráviť každé leto niekde na ľadovci, logicky tým prichádza o ďalšie príležitosti, ktoré sú minimálne rovnako lákavé. Keď ležíte týždeň zaseknutí v stane a nemôžete sa pohnúť z miesta, objavia sa myšlienky, či to celé dáva zmysel a či by človeku nebolo lepšie napríklad pri Lago di Garda. Zvlášť v ťažkých chvíľach prichádza malomyseľnosť, ale s odstupom času to všetko zase vyzerá inak.
Ako zvládaš zimu? Hlavne na ruky asi. Baby s tým mávajú problémy v českých horách, nieto ešte na sedemtisícovkách v mínus dvadsiatich.
Raz som mala omrzliny na nohách. Sčernené končeky prstov sa nakoniec zahojili, ale bola to nepríjemná skúsenosť. Odvtedy si veľmi dávam pozor. Poučila som sa, kúpila som si lepšie topánky. Vybavenie je dôležité. Poučila som sa o tom na Sibíri, keď som zisťovala, ako miestni zvládajú krutú zimu. Sibírčania nie sú oproti iným ľuďom ničím zvláštni. Proste sa len vedia lepšie obliekať.
Bolo to tam hore niekedy také, že si si hovorila: “No, tak keď toto nevyjde, je koniec.”
Vo vysokých horách sa pohybujete v teréne, ktorý nie je nijako prívetivý. Svahy sú lavínové, často hrozí, že sa s vami odtrhne previs a zveziete sa s ním do doliny. Alebo keď vám vietor bičuje už niekoľký deň stan, želáte si len, aby ste už odtiaľ boli preč. Nie sú to podmienky, ktoré by sa dali dlhodobo znášať. Musíte dúfať, že nejako vykĺznete, že vás hora pustí – hore alebo aspoň dole. Riskovala som vedome mnohokrát, ale nikdy som nebola v situácii, že by som naozaj bojovala o holý život. To samozrejme môže tiež zmeniť perspektívu.
Chce sa ti z tých hôr späť do civilizácie? Do bežného života a každodenného pracovného procesu?
Prekvapivo áno. Som advokátka a moja práca mi dáva zmysel. Každá práca dáva väčší zmysel než nekonečné flákanie sa. Cestovanie nemusí byť nutne len flákanie, ale cestovateľský život sa po určitom čase svojím spôsobom vyčerpá. Keď som sa pred rokmi vracala po roku na cestách domov, závidela som takmer aj čističom topánok, že sú svetu užitočnejší než ja. Je dobré vedieť, prečo človek cestuje, čo mu to prináša a čo to prináša okolitému svetu. Vo chvíli, keď sa ten efekt nového, objaviteľského a dobrodružného vytratí, je lepšie vrátiť sa domov.
Keď lezieš na hory, zaujíma ťa ich história? Kto ich objavil, pomenoval, prvý sa pokúsil vystúpiť na ich vrchol? Inšpiruje ťa to?
Zaujíma ma hlavne objavovanie strednej Ázie. Fenomenálna výprava Alexandra Veľkého niekam do severného Pakistanu alebo cesta mnícha Fa-siena do Turkestanu na mňa urobili veľký dojem. Baví ma aj pôsobenie geografických spoločností v imperiálnej dobe a tzv. Veľká hra, ktorá sa o toto územie hrala. K tomu patrili prechody vysokých horských sediel Karakoramu a Hindúkuše, tajné prenikanie do uzavretého tibetského kráľovstva, cesty známeho cestovateľa Prževaľského a mapovanie horského terénu v Ťan-šane. Na tom som vyrástla a kvôli tomu sa do tejto časti sveta stále vraciam.
Prečo lezieš na hory?
Pretože v horách sa dobre spozná podstata. Lepšie je vidieť, čo v živote stojí za to a čo nie. Lezením spoznávam samu seba, svoje nové možnosti aj svoje limity. Baví ma dať si do tela, poriadne sa nadýchnuť čerstvého vzduchu, trochu vymrznúť a trochu si vyvetrať hlavu. Zoceľuje ma to, dáva mi to odolnosť, vnútornú silu zvládať veľké veci s nadhľadom a hlavne radosť. Vy by ste snáď nechceli pozerať sa na svet zhora?
Dnes na kdejaký kopec vedie lanovka. Na Pitztali kvôli lyžiarskym zážitkom bagrujú ľadovec. Skoro až na Elbrus ťa vyvezie ratrak a na Everest už chodí skôr len ten, kto má peniaze. Premýšľaš niekedy nad tým, ako horám oplatiť to, že v nich ako ľudia zanechávame túto nezmazateľnú stopu?
Keď som išla okolo posvätnej hory Kailás, na ktorej sídli boh Višnu, dozvedela som sa od smutných Tibeťanov, že tam chcú Číňania postaviť cestu a občerstvenie McDonalds. Nechápem, ako to vôbec môže niekomu napadnúť. Strácame úctu k duchovným miestam a k prírode a tým ochudobňujeme samých seba. Volíme skratky, pohodlie a krátkodobý zisk. Zvrátiť sa to dá len osobným príkladom a výchovou ostatných. Bolo by fajn zmeniť trend, aby sa veselá skromnosť znova stala najvyššou cnosťou. Nie som úplne dôsledná, ale snažím sa aspoň pri cestovaní neškodiť, minimalizovať svoju stopu a inšpirovať ostatných.
A posledná otázka. Keby si mohla čitateľom tohto rozhovoru odkázať jednu jedinú vec, čo by to bolo?
Chciej menej!
„Takmer všetci, ktorí sa po búrke ocitli na vrchole, sa nevrátili dole. Z piatich horolezcov sa do base campu dostal len jeden. Ostatní zahynuli.“
Katka Mandulová si svojimi výkonmi a prístupom k horám vyslúžila podporu našich značiek Asolo, Lowe Alpine, Rab a Bridgedale.
