Presne! Na skaly sme ako stvorení. Sila, rozum, mrštnosť. Ako na Dračí zub, sme po dvadsiatom šiestom pozretí filmu Ako dostať tatina do polepšovne odkukali dokonale. Takže ideme liezť na Draka! My sa ho nebojíme.
Lenže ouha! Dračí zub na Hrubej Skale síce stojí. Ale vyzerá úplne inak ako vo filme. Nevidím hodiny, ktorými mal ocko Luboš prevlečenú slučku, ani chyt, ktorý sa s ním vylomil. Celé je to akési strmšie. Lebo to nie je ten Dračí zub. Filmový Dračí zub sa totiž vôbec nevolá Dračí zub, ale Skaut. A sme doma. Teda pod vežou. Už tou správnou. Dobrý deň!
Takže, čo to v tom filme hovorili? Jo, tri pevné body. Jasné. Pekne na špičky. A očami si nájsť cestu. Našťastie je táto televízna línia lezená tak často, že lezci v mäkkom hruboskalskom pieskovci vybrúsili nohami neprehliadnuteľné stupy. Niekde tu mal ten Luboš založenú slučku, nie? No jasné. Hodiny ako hrom. Keď už v stopách náčelníka horskej služby, tak vo všetkom. Akurát jeho slučka bola modrá. Ja mám len žltú. Tak toto fotiť nebudeme.
Aha! A pozerám, spodkom to nepôjde. Musím vrchom. Nad sebou mám vrecko. Vpravo chyt. Vymeniť ruky. A konečne tie hodiny! "Drž sa dole, aby nepraskli." Och, na tento okamih som čakal dobrých 20 rokov. Kedykoľvek na pieskovci beriem hodiny, vždy si na to spomeniem. Ale dnes držím TIE Vaškove hodiny. Bože, to je pocit. Tak ešte chvíľočku ich poláskam. Dúfam, že nezdržujem.
To znamená, že Hovorka je v poriadku, žiadna zlomenina a rebrá celé. Trest nás dnes obíde. Aby aj nie, keď som na skalu zobral so sebou mamu. Takže sa môžeme ďalej hrať na horolezcov – lezieme ešte vyššie.
Vaškolubošov manuál má však jeden zásadný nedostatok – chýba v ňom záber, ako a kadiaľ tí dvaja dolezú na vrchol. Pričom sprievodca Najkrajšie cesty na pieskovci uvádza: "Stenou pozdĺž škárky pod previs." Jasné, to sedí. Previs máme nad hlavou. A pokračuje: "Škárou cez previs na vrchol alebo traverz doprava do komína a ním."
Ujasnime si teda situáciu. Tá škára, to je nejaký omyl, nie!? Veď je to vysolené, nepekné a hore aj tak čaká nejaký hnusný rajbas. Do toho nejdem. Ale komín? Vpravo? Akože kde? Najbližší komín vidím na hruboskalskom zámku za chrbtom.
Ešte viac doprava, ako si myslím. Komín je až za rohom. V jednej chvíli som sa tam teda zasekol, skoro som sa rozplakal. Ale našťastie tu už nie je kam padať – podvrcholový komín má aj podlahu.
A tak sedíme hore a pripadáme si ako v rozprávke. Nikde nikto. Len slnko, skaly, jablko sme zabudli dole (sakra), Dračí zub... ehm, vlastne Skaut a my dvaja. Vrátane mamy. To znamená, že Míša môže zostať v múzeu, dole sa dostaneme po lane. Len nájsť zlaňovací krúžok, ktorý je tu schovaný naozaj ako pre Colomba. Čím sa opäť dostávam k ďalšiemu drobnému nedostatku lezeckého manuálu z roku 1978 – zlaňuje sa inde. A vôbec nie pohodlne. Bojím sa!
Ale dokázali sme to. Sme predsa vieš čo, však? No predsa horolezci!
