Zostáva už len niekoľko posledných desiatok metrov. Vrchol máš na dohľad. Musí to byť on, pretože nič vyššie za oblým horizontom nevidíš. Dvanásť hrotov mačiek sa zahrýza do tvrdého, vetrom vyfúkaného snehu a tvoje telo sa pri každom kroku unavene zvráti doprava, kde nájde oporu v dlhej rúčke čakana. Vyprázdnený žalúdok, ktorý ráno s vypätím všetkých síl strávil polovicu tatranky, sa v návaloch dvíha až kamsi ku krku. Pocit na vracanie. Nauzea sa tomu hovorí, nie?

Ale už naozaj len kúsok. Naposledy sa vydýchaš a... áno! Vyššie to už naozaj nejde. Za vŕzgania mačiek, ktoré po sebe v snehu nechávajú len spleť geometricky pravidelných čiarok, sa otáčaš k ostrému hrebeňu, ktorý ti zostal za chrbtom. Na znak spoločného úspechu naťahuješ pravú ruku k parťákovi, ktorému chýbajú posledné dva kroky. Vaše huňaté palčiaky na okamih splývajú v jeden celok. Hotovo! Nikde ani noha. Okrem tých vašich štyroch. Kým stanuli takto vysoko, museli prejsť dlhú, predlhú cestu. Päť rokov? Desať? Pätnásť? Ako dlho trvala tvoja príprava?

O 4000 kilometrov ďalej na západ sa iná dvojica – kľudne aj lepšie vybavená – práve zaraďuje do vláčika svetielok, ktorý sa plynulo sunie k vrcholu Európy. Aj tých dvoch prepadne nauzea. Aj oni za sebou nechajú v snehu rovnaké čiarky od mačiek. A na vrchole si potrasú rukami zahalenými v rukaviciach. Všetko rovnaké. Rovnaký sneh, rovnaké výhľady, rovnaká radosť. Len ich cesta trvala štyri dni – vrátane aklimatizácie na ľadovci Argentière. Budúci týždeň majú dohodnutý zoskok padákom a o mesiac odlietajú do Egypta na kurz freedivingu.

"Mnoho ciest vedie k Bohu, jedna vedie cez hory."

— náhrobný kameň Rudolfa Kauschku a úvodná strana autorovho denníka

Tí druhí dvaja žijú pestrý život plný zážitkov. Zatiaľ čo ty sa celý život akurát učíš, ako uviazať prusik z voľného konca lana, pri každej skialpovej túre sa hrabeš v snehu, aby ti pohľad cez lupu ukázal, či snehové kryštáliky náhodou zase nezmenili podobu, a po večeroch ležíš v sprievodcoch a prepínaš okná na počítači v snahe nájsť čo najviac informácií na svoju ďalšiu pochabú výpravu.

Pritom si si tiež mohol najať guida. Sú to profíci.

Ale ty máš svoju hlavu.

Tvrdohlavec! Zase si ideš tou svojou cestou. Dlhou, predlhou cestou, na ktorej aj napriek všetkým tým svojim skúsenostiam aj tak zase urobíš nejakú hlúposť. Koľkokrát ťa už zastavila niektorá z mnohých slepých uličiek? Tak ako švédsky spisovateľ August Strindberg experimentálne zistil, že vypúšťaním tabakového dymu do vody zlato nevznikne, tebe sa podarilo exaktne overiť, že ako športový lezec na sedmičky si na pieskovci úplná nula. A zase začínaš od začiatku. Koľkýkrát už? Zo sedmičiek si klesol na štvorky. Učíš sa zakladať slučky s uzlom na konci a oklamať tak svoju vystrašenú myseľ. Kruh! Kde je kruh? V štvorke? Žiadny nie je. Až keď si tvoje nohy zvyknú na neistú priľnavosť osolených plôšok, môžeš sa posunúť k päťkám a šestkám. Tam už nejaký ten kruh nájdeš. Jeden. Na kruhy musíš dozrieť.

A dospievanie trvá. Sladkých sedemnásť, ako krásne sa na to spomína. Predsa túto etapu len tak mávnutím ruky nepreskočíš. Pravda, išlo by to. 250 eur a o dve hodiny sa zapíšeš do vrcholovej knižky na Kapelníkovi. A možno popoludní vybojuješ aj Taktovku.

Alebo si na ňu počkáš. Predsa len, Stará cesta na Taktovku má obtiažnosť VIIb. Ale na fotke v sprievodcovi ťa dočista učarovala. Opis výstupu už odrecituješ naspamäť. A potom sa jedného dňa, v dobrej konštelácii danej prechodom Jupitera cez Mars, odhodláš nastúpiť. Tou nepríjemnou drobivou stienkou. V traverze za druhým kruhom potom vložíš do špáry istý uzol, ale v odleze k tretiemu sa aj tak od strachu poserieš. A keď potom na maličkom priestore hlavičky chytíš medzi prsty kratučkú červenú ceruzku s tuhou strácajúcou sa v dreve a zvečníš svoj výstup v knižke, hneď za tou včerajšou údernou dvojicou, pochopíš viac než tvoj platiaci predchodca – z úcty ku skale by bolo lepšie tu hore vôbec nebyť. Od roku 1925, keď Rudolf Hanke so svojimi druhmi vytýčil túto cestu, sa z Taktovky do svahov pod stenami vydrobili milióny zrniek piesku. Každý krok prehĺbil stupy o niekoľko stotín milimetra – za takmer sto rokov potom v súčte o niekoľko centimetrov. A brúsenie lana v traverze za prvým kruhom podrezáva vežu ako Lotrandova píla dvojmužná. Rež, rež, rež,...

„Koreňom zla je nedostatok poznania.“

— Konfucius

Urobíš si o lezení v Skaláku komplexný obraz, pretože máš za sebou celú tú cestu poznávania a učenia sa. Poznáš slepé uličky, nie skratky. Pochopíš, že výkriky "Doistite tie pieskovcové vraždy! Nech to môžeme liezť aj my," sú volaním z brány pekelnej. Ľudí v stenách pribudne, piesku však ubudne. A chudák Hanke, ktorý okolo Taktovky obchádzal od roku 1922 dlhé tri roky, kým sa prebojoval až nad posledný štvrtý kruh, sa pred dodatočne osadenými borhákmi ani nemohol brániť. Túžba byť hore hneď – bez strachu, bez prekážok – zabila jeho odkaz. Ducha tej cesty.

Bezpečný adrenalín. Taká je doba.

Máme peniaze, nemáme čas.

Alebo ten čas, ktorý by sme mohli venovať horám, len meníme za peniaze, aby sme si za ne mohli hory kúpiť? Postavené na hlavu, však? Lanovky až na vrcholy, chodníky v oblakoch, hotely v ľadovcoch. Kto to všetko vybudoval? Predsa my. Našou túžbou hory (vy)užívať – teraz a tu. Víťazstvo je isté, porážka vylúčená. Pýcha sa dmie, hory sa poddávajú. Pokora, papuľopády a načúvanie zostávajú už len staromódnou výsadou romantikov, pre ktorých sa heslo "Čas sú peniaze!" doteraz nestalo hlavnou mantrou života.

Autor dôveruje