Nočná búrka po sebe zanechala klzké kamene a rozmočený chodník, ktorý sa v blízkosti spenených vôd horskej riečky, uháňajúcej strmhlav do dolín, tu a tam stráca pod hladinou narýchlo vzniknutých jazierok a núti ma vybočiť z priameho smeru. Ihličím obsypané konáre smrekov, ktoré svojimi špičkami ukazujú na vyjasňujúcu sa oblohu, fungujú ako zvlhčovač vzduchu a hasia v mojich pľúcach žiar spôsobený narastajúcim sklonom chodníka. Milujem behanie po daždi.

Telo pracuje presne tak, ako od neho očakávam. Chodidlá medzi prekážkami, ktoré do cesty nahádzali milióny rokov dlhé epochy erupcií, vrásnenia a zvetrávania, dopadajú presne na tie miesta, z ktorých ma potom ako katapult vystreľujú do ďalšieho kroku hore chodníkom. Znova a znova. Terén nie je protivník. Ja som terén. Skúška však ešte len prichádza. Tenisky sa už vo vzduchu nestretávajú tak často a naopak životodarná pumpa tlačí do zatínajúcich sa svalov stále viac kyslíka. Rýchlejšie a rýchlejšie. Ťažké pľúca nútia opustiť vzpriamený postoj a padnúť do mierneho predklonu. Azda aby som si ten do oblakov mieriaci chodník poriadne prezrel zblízka.

Sotva sa vyšvihnem nad porast kosodreviny, ktorá ako posledný mohykán húževnato vzdoruje prísnemu jesenickému počasiu, ľadový vietor mi cez prepotené tričko dá najavo, že sa blížim ku koncu prvej osemkilometrovej skúšky. Alebo skôr našej? Bežali sme totiž dvaja. Ale akoby som bol na chodníku sám. Môj parťák svoju prítomnosť veľmi nedával najavo. Len prikyvoval do rytmu, ktorý udali moje nohy. Až tu, na veternej horskej lúke, kde si tak rád sám pre seba opakujem: „Čo viac potrebujem? Len toto!“ predvádza môj spoločník, aký je nepostrádateľný pri podnikoch, ako je prebeh jesenického hrebeňa. Ochotne poskytne ľahkú bundu, dva decilitre vody, ktorá melodicky zvlaží jazyk a ktorú som do fľaše načerpal ešte dole pri prameni, a polovicu tyčinky. Tú druhú ponesie ešte na cestu dole, keď každý krok v prudkom klesaní zadupe posledné zvyšky mojich síl do hliny.

Úprimne, mal som o neho trochu obavy. A aj o seba. Pretože s batohom, ktorý na chrbte neposedí, dlho utekať nevydržíš. Ale on – Lowe Alpine Aeon – zostáva pokojný. Naše chrbty pracujú v nevídane zosúladenom rytme. Ľahučké ramenné popruhy objímajú moje ramená pevne, no nie drsne a nemotorne. A v páse to raz poriadne cvakne a viac neriešiš. Zase ma prekvapil – parťák!

Beduínsky nosič

Náš vzťah pritom najviac preverili zrnká marsovsky červeného jordánskeho piesku vo Wadi Rum, ktoré zaliezajú do všetkých kútov, škár a medzier. Keď ťa zobudí moslimská modlitba, ktorá sa rozlieha prašnými ulicami špinavej beduínskej dediny, a pri raňajkách, sediac na zelenom lane zvinutom do kotúča, zízaš na niekoľko stoviek metrov vysoké steny, máš ráno jedinú starosť: Čo dnes polezieš?

Jebel Rum, Jebel Um Ishrin, Jebel Khazali. Kopa smerov, kopa ciest, ale žiadne istenie. Snáď len na konci dĺžky lana objavíš v skale hodiny omotané niekoľkými slučkami vyblednutými pod arabským slnkom, ktorých vek by neurčila ani odborná expertíza. Budeš im veriť? Veľa iného ti nezostáva. Holé steny tak okrem istej dávky odvahy predpokladajú kopu vlastného materiálu, ktorý si pod stenu prinesieš. Friendy, vklinence, slučky, karabíny, dve polovičné laná. A nie príliš často, ale sem-tam áno a vždy celkom nečakane, opustí niektorý z chytov pozíciu, na ktorej až do tvojho príchodu zotrvával celé stáročia. Takže aj prilbu so sebou. A vodu! Pričom liter je, samozrejme, v púšti málo. Kedyže tu asi naposledy pršalo?

Ale to všetko môj parťák Lowe Alpine Aeon pod stenu odniesol. Na čo nenašiel miesto vo svojom vnútri, pripásal si zvonka – lano aj prilbu. A potom, v stene, už len splýval. Nechal sa unášať nahor a vedel, že nesmie rušiť. Že potrebujem úplný pokoj, aby som mohol do každého kroku v miestami nedôverčivo krehkom a inde spoľahlivo pevnom pieskovci vložiť plné sústredenie. Taká bola naša súhra.

Nehasiť, horím

Pravda, z púšte neodišiel bez škrabancov. Čím drobnejšie, tým drsnejšie zrnká piesku narážali na jeho povrch v stene aj pri blúdení kaňonmi v nekonečnej a náladu nezlepšujúcej snahe objaviť tú jedinú tiesňavu, ktorá slepo nekončí v labyrinte skál, ale ústi do bezpečia dediny. Umazaný a doškriabaný však stále plnil svoje úlohy – sedieť a niesť. A mimoriadnu húževnatosť preukázal, keď bolo treba vytiahnuť na vrchol pieskovcového masívu suché drevo pozbierané v prachu pod skalou: na oheň. Nechal bokom, že gumičky na jeho športovo vyrysovaných bokoch slúžia predovšetkým trekingovým paliciam. Namiesto protestov sa chopil pokrútených púštnych konárov a za celú cestu hore nestratil ani jeden. A to sa mu v páse ešte hompáľal spacák. Aký pochabý nápad vybrať sa nocovať do púšte s osemnásťlitrovým batohom.

Ale rovnako pochabých sa mohlo zdať tých 66 peších a bolestivých kilometrov z Liberca na Snežku. Aj na tvrdom jizerskom asfalte, poľských povalových chodníkoch aj kamenistej Ceste česko-poľského priateľstva sme nástrahy terénu znášali spoločne. Dokonca so mnou tu a tam preplával horským vzduchom, ktorý pred ním vždy rozrazilo moje telo, uvádzajúce do pohybu hrubé 27,5-palcové plášte po hlinenom traile. A vždy sedel. A keď padlo: „Intenzívny tréning!“ osviežoval môj spotený chrbát dávkami čerstvého vzduchu. Je to dobrý parťák. Spolu kamkoľvek!

Varianty: Lowe Alpine Aeon