Ja viem úplne presne, že pred tromi rokmi mi Ježiško pod stromček nepriniesol nič. Pretože som žiadny stromček nemal. Pravda, mohli sme si zaspievať koledy pod veľkým umelým smrekom, ktorý tu v tridsaťpäťstupňovej výhni pôsobil - spolu s plastovým snehuliakom - ako päsť na oko. Ale keď sme sa rozhodli tráviť Vianoce v Kambodži, tak rozhodne nie preto, aby sme sa na sociálnych sieťach chválili provokačnými obrázkami z našej exotickej dovolenky, počas ktorej z celej krajiny spoznáme akurát tak personál rezortu, chobotnicu v trojobale a to, že Coca Cola je tu sladká rovnako ako všade inde na svete.
A tak som 23. decembra sedel s notebookom v kaviarni, kde obsluha za barom tancovala v smiešnych santovských čiapkach, z repráčikov vyhrávala vtedajšia jednotka hitparád One Direction a na hladine špinavého Mekongu - sotva 50 metrov odo mňa - sa zástupcovia miestnej nižšej strednej triedy snažili zo svojho plávajúceho domova s rozmermi štyri krát jeden meter uloviť niečo na zjedenie.
Sedíte pri cappuccine v prostredí, ktorým by nepohrdla ani pražská kaviareň. Kožené kreslá, kávovar Nuova Simonelli, klimatizácia na ideálnu teplotu. A ponad monitor Macbooku pozeráte na ľudí, ktorí majú vo svojom živote akurát tú štvormetrovú džonku s pretiahnutým cárom igelitu proti dažďu. A na brehu sa im pasie krava taká chudá, že by v Česku či na Slovensku každému naskočila husia koža.
Na jednej strane tu majú dostupnejšie mobilné dáta než v Česku, kambodžský kráľ študoval v Českej republike a mrakodrap Vattanac Capital Tower by Phnom Penhu mohlo závidieť aj Brno. Na strane druhej tu sušia mäso v prachu na ulici, odpadky sa váľajú všade naokolo a ľudia žijú v chatrčiach z vlnitého plechu. Pravda, keď sa dobre ubytujete niekde bokom - v nejakom peknom rezorte, nemusíte to vidieť. Ale my sme chceli. Preto sme zostali v Phnom Penhu - hlavnom meste Kambodže - dobrých 10 dní.
Bývali sme v apartmáne rezervovanom cez booking.com. U rodiny, ktorá hovorila po francúzsky. Pán domáci nosil vestičku a naleštené kožené poltopánky. A na obed sme chodili do neďalekej ulice, kde sa ryža servírovala z obrovského hrnca, v presklenej výkladnej skrini sa hrialo denné menu, z ktorého vám nabrali priamo na tanier, a belocha tu videli druhýkrát v živote. Prvýkrát to bol Lionel Messi s plechovkou Pepsi na billboarde pri moste cez Mekong. Videli sme deti, ktoré sa hrali v prachu pri ceste so starými plastovými slamkami, kravu pasúcu sa pri kruhovom objazde pod dohľadom policajta a videli sme človeka zomrieť na ulici.
Kambodža dáva ten najväčší vianočný darček. Pokoru.
Ale chceli sme vidieť viac. Preto sme sa deň po štedrovečernej večeri na miestnom night markete - ryži s krevetami - presunuli o kus ďalej.
Prečítajte si aj náš článok o tom, ako cestovanie zmení životné hodnoty a pohľad na svet.
Chrámy Angkoru sú na zozname svetového dedičstva UNESCO a ako by povedal klasik: "Keď to porovnám s tým výletom na Kokořín, bol som z toho zájazdu vyslovene sklamaný." Hlava na hlave. Americkí dôchodcovia, japonskí dokumentaristi, európski influenceri. Celý svet. Len o samotnej Kambodži sa tu nedozviete vôbec nič. Leda vás z toľkých ľudí začne bolieť hlava a posr*te sa z ananásu kúpeného pri ceste. A akože poriadne rýchlo. Takže najväčší a najznámejší chrám Angkor Wat som videl len z druhého brehu vodného kanála, kde sa toaleta nachádzala na dobehnutie. Vraj bol naozaj krásny. Neviem, neľutujem to.
Po dvoch dňoch, keď už moje črevá nemali záchodovej mise čo dať, sme znova šliapli do pedálov požičaných bicyklov. Tentoraz smerom na juh od mesta Siem Reap. K jazeru Tonlé Sap, kam turisti nechodia.
Po niekoľkých kilometroch za mestom cesta prestala spĺňať parametre tohto pomenovania pozemnej komunikácie a premenila sa na prašnú cestu plnú výmoľov. A potom zrazu skončila medzi chatrčami z vlnitého plechu. "Sme tu správne? Žena šklbe sliepku, otec s kameňom v ruke pozerá na dve bledé postavy, ktoré sa tu znenazdajky zjavili, a banda detí sa rúti oproti nám." Ujsť sme nestihli. A za našu opovážlivosť sme boli "potrestaní" polhodinou blbnutia s miestnou omladinou. V jednej chvíli som vozil dvoch malých Kambodžančekov na zadnom nosiči, ďalší stál na rámovej trubke medzi mojimi nohami a štvrtý nás tlačil.
Keby tak českou vilovou štvrťou prechádzal umazaný šikmooký chlapík v žabkách a začal sa hrať s vašimi deťmi... Veľmi dlho by sa asi nehrali. Skôr by dostal tým kameňom. Nám sa nič zlé nestalo. Skôr sme dostali ďalší darček. Ďalšiu dávku pokory.
Pravda, sú ľudia, ktorí v Kambodži žijú celkom na úrovni. Ako Reth, ktorý nás po týždni pobytu v jeho dome pozval na raňajky s celou rodinou. Vysvetlil nám, ako sa správne je typická kambodžská polievka, a dal nám ochutnať banány, s ktorými sa tie naše nedochôdčatá bez chuti nedajú porovnať. A tiež nám vysvetlil, že aby sa mali takto dobre, pracuje on cez týždeň v Phnom Penhu, jeho žena na druhej strane krajiny v Battambangu a so svojimi dvoma malými dcérkami sa vidia vždy len cez víkend tu v Siem Reape.
To bol náš Reth. A potom žije v Kambodži veľa ľudí, ktorí majú nad hlavou len ten vlnitý plech. A v rodine aspoň jeden telefón s Youtubom, na ktorom sledujú, ako na západe vyhadzujeme tretinu jedla a kupujeme hocijakú hlúposť, ktorú o chvíľu odložíme. Tiež sme im tam v mene trvalého ekonomického rastu vyexportovali Coca Colu, Lays, Heineken v plechovke a plastové vrecúška. Žiaľ, už sme im k tomu nepribalili návod, že to nemôžu ako banánový list len tak zahodiť do priekopy. A tak je tu bordel. Okrem iného aj z fabrík, v ktorých sa vyrábajú tie pekné tričká s nápisom "Outdoor is my passion" pod náš stromček.
O tom, ako na cestách nakladať s vlastným odpadom, sme písali v článku Neničiť, neodpadiť a… vôbec necestovať?
Po Novom roku sme opustili Kambodžu a zamierili do Vietnamu. Ďalej spoznávať. Mimochodom, tamojšie pláže... tiež poriadna skládka. A o rok neskôr, 24. decembra 2018 dopoludnia, vo víchrici, akú vedia len Jeseníky, stúpam na lyžiach s rodičmi a ďalšími skvelými ľuďmi na Praděd. Jeden ako druhý máme omrznuté ľavé polovice tváre. Podľa toho by som tipoval, že fúka od severovýchodu. Je to hnus. A je nám fajn. Hore na vysielači koluje z ruky do ruky Daliborova fľaša slivovice, v miske od koláčikov sa už pomaly objavuje dno a občas sa človek musí nakloniť, aby počul toho vedľa seba. Ale lepšie, než sa nakláňať z gauča po ovládač.
Budú sa večer rozdávať darčeky? Asi áno. Ale po návrate z Kambodže mi bohato stačí, keď pod stromčekom nájdem jedného mäkkáča s ponožkami. Nech si ten zelený chlpáč v pásikavom šále hovorí čokoľvek.
